Moje prvé zarobené peniaze

Autor: Miro Jankes | 12.5.2007 o 18:54 | Karma článku: 10,38 | Prečítané:  10585x

Bolo to v polovici sedemdesiatych rokov.Mal som asi trinásť rokov. Otec bol kamenár a celý týždeň robil v komunálnych službách v Púchove. V sobotu a v nedeľu naverboval chlapov z krčmy a betónovali na dedinskom cintoríne obruby.

Pretože cintorín vo väčšine okolitých dedín umiestňovali na najneúrodnejšej pôde, aj ten lazovský je v dosť strmom svahu.Na cintoríne som strávil detstvo až kým som neodišiel študovať na strednú školu.Otec bol veľmi prísny a keď povedal, že pôjdem s ním, nedalo sa odporovať.Pomáhal som mu pri dokončovacích prácach. Väčšinou potreboval iba niečo podať, zamiešať vo vedre trocha malty alebo niečo pridržať. Nebola to ťažká robota, ale veľmi som závidel svojim kamarátom, ktorí sa mohli túlať, voziť na malej motorke alebo stavať bunkre. Ja som musel byť otcovi stále poruke.

Zlom nastal, keď raz jeden z naverbovaných chlapov neprišiel. Otec vtedy povedal, že mal iba pomáhať pri vyťahovaní fúrika oceľovým hákom, zaveseným na prednej časti. Robili práve obrubu asi v polovici kopca a robotník, ktorý tlačil fúrik by si bez pomoci vyťahovača neporadil.Otec vtedy povedal, aby som to skúsil robiť ja.Pre trinásť, štrnásťročného chalana to už bola väčšia robota. Robil som ako som najlepšie vedel a išlo to.

Otec vtedy platil robotníkom 10 korún na hodinu.

 

10kcs.jpg

 

Celé betónovanie trvalo niekedy tri, niekedy štyri hodiny. Chlapi si zarobili aj päťdesiat korún za deň. Pivo vtedy stálo asi dve koruny, tak to boli celkom pekné peniaze.Mne otec neplatil. Robil som zadarmo. Keď sa to dozvedela moja mama, pohádala sa s otcom a ten nakoniec súhlasil, že bude tých desať korún na hodinu platiť  aj mne.Keď som zarobil prvých tridsať korún, už mi nebolo až tak ľúto, že sa nemôžem ísť s kamarátmi hrať.

Peniaze som si odkladal do papierovej krabice od bonboniery. Keď sa mi nazbierala celá stovka, poprosil som mamu, či by mi ich nepremenila.

 

100kcs.jpg

 

Za leto som si zarobil asi šesťsto korún. Dlho som nevedel, čo si za ne mám kúpiť. Nakoniec som sa rozhodol pre bežecké lyže. Vozil som sa dovtedy na bratových drevených, z ktorých jedna bola zlomená a potom opravená oplechovaním.Nové lyže som si doniesol zabalené v igelite. Viazanie som si nekúpil, pretože už som nemal ďalšie peniaze.

Nevedel som sa na ne vynadívať. Boli laminátové a dodnes na nich cez zimu občas vybehnem za mesto. Viazanie som si nakoniec kúpil, až keď som sa oženil. Nebola to moja posledná takáto kúpa – kedy som kúpenú vec nemohol hneď používať. Kupoval som si tak aj napríklad platne mojich obľúbených spevákov, aj keď sme nemali doma gramofón a aj keď som vedel, že si ich vypočujem možno až o niekoľko rokov.Na všetko toto by som možno zabudol, keby som asi pred piatimi rokmi, prechádzajúc tržnicou pri autobusovej stanici v Nitre, nevidel stareho ujka predávať staré peniaze.Vtedy som si ich nekúpil. Starú desaťkorunáčku som dostal od ženy na narodeniny a stokorunáčku mi dnes priniesol sused z burzy starožitností z Trenčína.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nicholsonová: Dúfala som, že Matovič ako premiér odloží vzťahovačnosť

Rozhovory ZKH s europoslankyňou Luciou Ďuriš Nicholsonovou.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Gröhling je zrelý na demisiu

V Hirošime otvorili školy dva mesiace po naozajstnej atómovke.


Už ste čítali?