Rozhovor s výtvarníčkou Gabrielou Doľackou

Autor: Miro Jankes | 6.4.2021 o 5:51 | Karma článku: 2,24 | Prečítané:  417x

Od mojich stredoškolských rokov sa snažím orientovať vo výtvarnom umení. Kupoval som si už za totality výtvarné a fotografické časopisy. Predplatil som si aj celú sadu Dejín umenia od José Pijoan-a.

Chodieval som na poloilegálne prednášky o modernom umení do pivničných priestorov kina Mladosť v Martine, ktoré organizoval na konci socializmu martinský výtvarník Ivan Bílý.
Vždy sa poteším, keď objavím niekoho, kto ma svojou prácou zaujme. Dnes, v dobe internetu, to už nie je až taký problém. Stačí hľadať. Bohužiaľ v tom množstve balastu sa ozajstné osobnosti hľadajú ťažšie. Jednou z nájdených ľudí, ktorých práca sa mi páči, je aj Gabriela Doľacká.
Poprosil som ju o krátky rozhovor a ona súhlasila.

Narodenie, detstvo, stredná škola.

Narodila som sa v Kladzanoch v roku 1988 (okres Vranov n/T.) Čiže vidiecke dieťa so všetkým, čo k tomu patrí. Najmladšia z troch detí. Už od útleho detstva som tvorila. V materskej škôlke som často znázorňovala ženské postavy cez módu. Inak som bola chlapčisko, s celodenným pobytom v lese. Figuratívne námety sa so mnou tiahnu od začiatku, čo ma doteraz napĺňa a neprestáva baviť. Rodičia ma moc neusmerňovali, ani neobmedzovali. Dodnes si dovolím tvrdiť, že som samorast.  Usmernenie došlo od pedagógov. Po pár výhrach vo výtvarných súťažiach na základnej škole, ktoré som si moc neuvedomovala, prišiel na rad výber strednej školy. V tom čase som uvažovala nad módnym návrhárstvom v rodnom meste a Školou úžitkového výtvarníctva v Košiciach, v odbore propagačná grafika, ktorá bola z hľadiska zameranie najvoľnejšia. Úspešne som absolvovala prijímačky. Zásadný vplyv tu mala prof. Noemi Rácz a prof. Jeník, ktorí mali podporný účinok a obrovský vplyv na to, aby som pokračovala aj ďalej na vysokú školu. Stredná škola bola jedna z najzásadnejších veci môjho výtvarného života. Keďže ako dievča z vidieka som sa ocitla zrazu ďaleko od domova, v krajskom meste a medzi úplne inou mentalitou ľudí, ale na ktorú som si cez spoločné záujmy, veľmi rýchlo zvykala. Už na strednej škole som inklinovala k expresívnemu štýlu, akčnej maľbe a výraznej farebnosti. Na strednej škole som si vyskúšala klasické grafické techniky a prácu v grafických programoch. Postupy pri grafických technikách ma ovplyvnili aj do budúcnosti, keďže kresebnosť v mojich maľbách sa ani v súčasnosti nevytráca a je akýmsi nosičom emócií vo zvolených námetoch.

skupinove min

Gabriela Doľacká: Z cyklu Skupinové riešenie, A3, ceruza na papieri, foto autorka

Vysoká škola.

Po strednej škole som sa hlásila na Technickú univerzitu. Žiaľ, brali len štyroch uchádzačov a ja som skončila prvá pod čiarou. Keďže som šla pracovať, šťastie som skúsila opäť o rok, ale už na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Vplyv  mala na mňa figurama a hodiny kresby, ktoré viac rozvírili u mňa záujem o figuráciu.
Počas štúdia som sa prirodzene hľadala. Jednak to bolo zase pre mňa niečo nové, čiže pod vplyvom internátneho života som začiatok štúdia celkom preflámovala. Po prvom prípravnom ročníku som sa rozhodla vybrať ateliér kresby pod vedením Doc. Štefana Balázsa, keďže kresba mi bola blízka už od strednej školy. Kresebnosť sa následne preniesla aj do maľby.  Neskôr som, pod vplyvom bakalárskej témy, uvažovala intenzívnejšie pátrať po dlhodobejšom motíve a záujme v tvorbe a tou boli emócie, mimika tváre, gestá. Tým pádom som sa zaoberala maskou a skrytou identitou. To malo vplyv na ďalšie štúdie v tvorbe. Záujem o človeka, o emócie sa u mňa začali prelínať s expresiou či už v zobrazení, alebo vo farbe a rukopise. Prirodzene som robila štúdie plačúcich detí, zaujímala sa o športové výkony a ich rôzne polohy. O ľudí v ošiali, v mase a prechádzala som tak od jednotlivca k skupine.  A na konci štúdia som už mala celkom jasne definovaný záujem o deti, o športovcov, o skupiny ľudí a vplyv spoločnosti na jednotlivca. Jednoducho  ponúkam NIELEN kritický pohľad na súčasné správanie človeka pod rôznymi vplyvmi.Myšlienky

Gabriela Doľacká: Myšlienky, akryl na plátne (3ks), 2020, foto autorka

Vysoká škola a sloboda v tvorbe. Mohli ste si robiť výtvarne čo ste chceli, alebo ste sa museli prispôsobovať vyučujúcim?

Neviem ako fungujú iné výtvarné školy, ale ja mám pocit, že človek má na vysokej škole predsa len inú formu prístupu. Slobodnejšiu, ako na strednej. Zadania v prvých ročníkoch bývajú skôr o previerke sa prispôsobiť a dať nejaký mantinel študentovi, ktorý to môže a nemusí prekročiť v rámci obhajoby. Profesor môže usmerniť, ale je to už skôr o šikovnosti študenta, ako sa popasuje s radami pedagóga. Vysokú školu beriem skôr ako priestor byť medzi tvorivými bytosťami, ktorí sú na podobnej vlne a byť prezentovaný a konfrontovaný aj medzi etablovanými, už vzdelanejšími a skúsenejšími  umelcami, pedagógmi a kurátormi. Náš ateliér pod záštitou Doc. Balázsa ponúkal slobodu, nesloboda viazla častokrát u študenta :)
 

playboygirls min

Gabriela Doľacká: Playboygirls, 240x105cm, akryl na plátne, 2015, foto autorka

Čo sa deje v hlave výtvarníka od čistého plátna po hotový obraz? Viete už na začiatku, čo všetko tam bude, alebo počas procesu sa objavujú aj veci, s ktorými ste pôvodne nerátali? A kedy je obraz dokončený?

 Čo sa deje v hlave umelca neviem. Ja pristupujem podľa svojej osobnosti. Mám obľúbené motívy, ktoré prepájam s myšlienkami a skúsenosťami, ktoré ma ovplyvňujú v danom období, resp. sa to už nesie so mnou od začiatku a len sa to vyvíja. Takisto mám pocit, že na začiatku musí byť silný impulz na to, aby som riešila určitý motív s dostatočne dôležitou výpovednou hodnotou pre mňa. Rozhodne sa objavujú aj veci, ktoré pôvodne neboli v pláne, ale zároveň nevylučujú myšlienku. Väčšinou sa jedná o abstraktný podklad, ktorý sa začína viac a viac objavovať. Čo sa týka čistého obrazu, tak ten nebýva často. Hneď na začiatku si zvyknem čisté plochy rozrušiť abstrakciou a potom už tvarujem motív. Ak sa mi nepozdáva, premaľujem, pretáčam plátno, až nakoniec je niekedy pôvodný motív ťažko poznateľný. Baví ma ten chaos náhody, kde ale stále je jasný motív.
Záverečná fáza a ten pocit konca v obraze je rôzny. Keď som bola mladšia bol to jasný signál kedy dosť. Niekedy ešte chcem domaľovať, ale už je veľa hodín a bežím za deťmi. A to veľa krát rozhodne o ukončení. Pretože mi na druhý deň akoby neostane už energia. Pre mňa býva obraz v podstate v každej fáze dokončený a zároveň nie. Je to variabilné a intuitívne. Takisto ak sa neviem pohnúť s obrazom ďalej a som nespokojná, tak ho nechám niekde odležať a on sa potom sám ozve :)  Navyše už len samotná myšlienka, či už to nechať tak, je pre mňa signálom, že prišla finálna fáza. V minulosti sa mi stalo, že som nejeden obraz premaľovala úplne. Aj školské veci. Dajme tomu, že je to akýsi typ recyklácie :)  Aj keď nejeden podporovateľ zaplakal.

teliatka min

Gabriela Doľacká: Teliatka 180 x 90 cm cca, akryl na plátne, 2020, foto autorka

Výtvarník a prostriedky na prežitie. Dokáže vás maľovanie uživiť? Alebo si na to zarábate nejakou inou prácou?

Dá sa vyžiť, ale ak si chcem  zachovať slobodu prejavu a mám potrebu sebaprezentácie, nechcem sa prispôsobovať zadávateľom objednávok, tak je to ťažšie. Ja som bola ochotná pracovať v komerčnej sfére, len aby som si zachovala (ateliér) radosť a slobodu v maľovaní. Záleží od môjho nastavenia, mám dojem. Pre mňa je to dosť aktuálna téma, keďže som skončila rodičovskú dovolenku a plynule som prešla do núdzového stavu. Som vďačná za priestor, ktorý mám a viem si ho zatiaľ udržať. Našťastie nemám problém pracovať inak. Dokonca aj iná práca ma dokáže inšpirovať v tvorbe. Životné skúsenosti mi dávajú rôzne pohľady a impulzy, ktoré sú pre mňa veľmi rozhodujúce.
Čiže ohodnotiť reálne situáciu viem len z týchto podmienok. A tie sú nepostačujúce a teda ma neuživia. Až keď sa situácia na trhu dostane do starých/nových koľají a ja sa naplno začnem venovať maľbe, budem vedieť viac.
 

mojkáči min

Gabriela Doľacká: Mojkači, 160x130 cm, akryl na plátne, 2020, foto autorka

Máte predstavu ako sa to bude vyvíjať ďalej? Kde budete o desať rokov?

Vidím sa skôr pocitovo. Robiť, čo ma baví a nech ma to živí a mentálne nedeformuje. Taká bežná odpoveď. Áno, ideálne maľovať. Pri mojom nasadení by som bola rada, keby som nevyhorela,  resp. prajem si, aby som mala podmienky, možnosti a zdravie maľovať ďalej. A prajem si mať ciele :)  Nevylučujem prepojenie maľby s úžitkovým umením.

autorka v ateliéri

Gabriela Doľacká v ateliéri, foto archív autorky

Ďakujem vám za odpovede a za súhlas na uverejnenie rozhovoru.
Všetky obrázky sa po kliknutí zobrazia v lepšom rozlíšení v novom okne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?