Norimberk
Našli sme hotel v Norimbergu, ktorý je asi na polceste. Do neho doveziem vnúčatá ja a odtiaľ ich odvezie ich otec.
Vyrážame z Martina o polnoci. Je pred nami viac ako sedemsto kilometrová cesta.
Prvá zastávka je až za česko - slovenskou hranicou. Potrebujem si kúpiť diaľničnú známku. Dve hodiny nadránom. Keď vojdem v rúšku do predajne na čerpacej stanici, žena za pultom sa tvári, ako keby videla zlodeja, ktorému má odovzdať celodennú tržbu. Keď jej zaplatím a odchádzam, viditeľne jej odľahne. V Čechách som nevidel jediného Čecha, ktorý by mal rúško. Len niektorí cudzinci.
Cesta ubiehala bez problémov. Iba v jednej moravskej dedine okolo štvrtej ráno prechádzal kombajn. Nedal sa pre svoju šírku bezpečne obehnúť, preto sme ho niekoľko kilometrov prenasledovali v kolóne. Nakoniec na chvíľu vybočil pri autobusovej zastávke a celá kolóna ho obišla. Zdržali sme sa asi dvadsať minút.
Do Norimbergu sme prišli po jedenástej predpoludním. Ubytovať by sme sa mali okolo tretej, tak sme si zašli do rýchleho občerstvenia niečo zjesť. Nemci si z corony nerobia srandu. Všetci ľudia nosia v obchodoch, v autobusoch aj vlakoch rúška. Pri dverách stála žena z personálu. Museli sme si vydezinfikovať ruky a vypísať tlačivo. Mali sme tam napísať číslo telefónu, na ktoré nám budú volať, ak sa v danej prevádzke vyskytne niekto nakazený. Pri návšteve wc-ka som si všimol, že každý druhý pisoár bol prelepený páskami, aby sa nedal použiť s nápisom, že ľudia majú dodržiavať dostatočné rozostupy.
Podobne to bolo aj v hoteli. Všade rúška - personál aj hostia.
Po ubytovaní sme vybehli poobzerať najbližšie okolie. Okrem obchodu s potravinami sme našli aj malý park s dočasne - pre coronu - uzatvoreným detským ihriskom.
Hotel sa nachádza v modernej štvrti vedľa množstva päť až sedemposchodových administratívnych budov. Za nimi sú ulice s rodinnými domami.
Zaujal ma kostol vedľa stanice metra so svojou strohou architektúrou.
Stretli sme sa so zaťom. Podvečer sme ešte vyrazili na menšiu prechádzku.
Popri kanáli viedla cestička. Stretali sme cyklistov, bežcov. Trochu ma zarazila žena s jedným dieťaťom na bicykli. Druhé za ňou šliapalo do pedálov na malom bicyklíku s pomocnými kolieskami. V kanáli, bez akýchkoľvek zábradlí, plávali nákladné lode. Musel byť aspoň desať metrov hlboký. Mám asi inú hranicu zodpovednosti. Toto sa mi nezdalo úplne normálne.
Ako klesalo slnko, vzniklo pár zaujímavých obrázkov.
Ráno pri raňajkách sme si okrem rúšok museli zobrať aj jednorazové rukavice. Pri švédskych stoloch sa dodržiaval jeden a polmetrový odstup.
Po výborných raňajkách bolo treba sa rozlúčiť. Dobre vyspatý, oddýchnutý sa vraciam naspäť.
Dolní Kounice
Malé mestečko, kúsok od Brna. Pár dní pred cestou mi na internete vyskočilo niekoľko obrázkov z ruín kláštora. Internet pozná moje najtajnejšie priania. Zábery ma zaujali. Ak nebudem stáť niekde tri hodiny v zápche, môžem sa tam zastaviť. Kláštor je otvorený pre verejnosť do piatej popoludní. Link na niekoľko informácií o kláštore.
Už vstup do kostola bez strechy je zaujímavý.
Strávil som tam viac ako hodinu, hľadajúc čo najlepšií uhol pohľadu a vyhovujúce svetlo.
Vadilo mi dosť veľké množstvo návštevníkov. Musel som chvíľu čakať, kým sa priestor úplne vyprázdni. Zatiaľ som úzkym točitým schodiskom vystúpil na jednu z veží.
Z veže vznikli aj takéto obrázky.
Prezrel som si rajskú záhradu s krížovými chodbami.
Celý dojem z ruín mi pokazil iba pohľad z veže. Až pri ňom som si všimol, že časť kostola je dostavaná. Múry sú chránené proti dažďu plechovým prekrytím.
Ale aj tak je to zaujímavé miesto, ktoré stojí za to navštíviť.
Všetci sme nakoniec šťastlivo docestovali. Ďalší zaujímavý výlet za poznaním.
Obrázky sa dajú rozkliknúť a zobrazia sa v lepšom rozlíšení v novom okne..