Po zídení z diaľnice pri Štrbe sa mi naskytol takýto pohľad na Tatry.
Na Štrbské pleso som sa dostal pred druhou. Chvíľu som krúžil po hlavnom parkovisku, kým sa mi podarilo nájsť miesto na zaparkovanie.
Všade ľudí ako na Václaváku. Prešiel som ku Popradskému plesu letným chodníkom. (Chodím po ňom radšej, pretože sú z neho lepšie výhľady, ako zo zimného.)
Cestou som stretol skupinku turistiek so sivými psami. Keby boli tie psy trochu chudšie, vyzerali by úplne ako vlci. Spýtal som sa na meno plemena. Je to českoslovenký vlčiak.
Cestou ku plesu aj pri ňom bolo tiež veľa ľudí. Ani chvíľu som nešiel bez toho, aby som nestretol niekoho oproti. Zlepšilo sa to až za chatou. Hore serpentínami už išlo podstatne menej ľudí. Hneď na prvých zákrutách sa začali objavovať výhľady do Zlomiskovej doliny, na Vysokú, alebo do Mengusovskej doliny.
Nič ma neženie. Počasie ideálne. Nie je príliš teplo, búrky nehlásili. Pôjdem hore, kým sa mi bude dať a chcieť. Nemám žiadny cieľ, ktorý by som si určil. Stačí mi, že som vo vysokohorskom prostredí. Musím sa tadiaľto vrátiť aj naspäť kvôli zaparkovanému autu.
Už aj tak som sa dostal ďalej, ako som si pôvodne myslel. So stúpajúcou nadmorskou výškou sú výhľady čoraz úchvatnejšie. Slnko a oblaky vytvárajú stále sa meniace divadlo. Chvíľu sú osvetlené údolia, chvíľu končiare.
Chata pri plese sa každou novou serpentínou zmenšuje.
Chodník tvoria poukladané skaly. Je to ako keby ste išli hodiny po schodoch. Niekde treba dávať väčší pozor, pretože kamene sú ďalej od seba.
Keď už som dosť vysoko, chytá ma slabá závrať.
Podľa vrstevníc na mape by som mohol byť vo výške asi 1 800 m.n.m.
Na chvíľu sa zastavím, sadnem si na okraj chodníka. Zjem polovicu čokolády. Napijem sa vody. Urobím asi stovku obrázkov.
Počasie sa zhoršuje. Ale pršať asi nebude. Iba údolie sa už celé ponorilo do tieňa z oblakov.
Na dnes stačilo. Chýba mi asi dvadsať minút chôdze, aby som sa dostal až do sedla. Ešte sem niekedy prídem.
Toto je záber z najvyššieho miesta, kam som sa dnes dostal.
Obrázky sa dajú rozkliknúť.
