Umyješ si tvár studenou vodou. Neutrieš si ju. Ranný vietor ťa trochu preberie. Vyfotíš prvý obrázok.
Je na ňom hrad vysoko nad mestom. Spomenieš si, ako si tam bol pred viac ako tridsiatimi rokmi na školskom výlete. Vyštverali ste sa až do veže a sledovali ste odtiaľ malé vlaky na železničnej stanici. Ešte vyššie nad vašimi hlavami vtedy lietalo niekoľko vetroňov.
Potom si znovu sadneš za volant a prejdeš ďalšiu stovku kilometrov. Rituál so studenou vodou zopakuješ, kým ťa ospalosť neprejde. Napiješ sa aj vody. Ostávajú ti viac ako dve hodiny do príletu lietadla. Na GPS-ku si nastavíš nový cieľ. Je o dvadsať kilometrov ďalej.
Pár minút po desiatej zastaneš na parkovisku neďaleko niekoľkých nízkych budov. Dosť sa to tam zmenilo. Naposledy si tu bol pred deviatimi rokmi.
Kúpiš si lístok a spýtaš sa, či môžeš fotiť. Povedia že áno, ale bez blesku.
Vyfotíš asi stopäťdesiat obrázkov.
Nájdeš niekoľko obrazov a sôch od ľudí, ktorých už roky sleduješ. Potešia ťa sochy a obrazy od Vladimíra Kompánka.
Socha od Jozefa Jankoviča
Obrazy od Milana Paštéku
Ale aj od mnohých, ktorých mená si ešte nikdy nepočul.
Farby, tvary, kompozície útočia nebývalou silou na tvoju citlivosť. Je toho nad hlavu.
Na chvíľu vyjdeš von. Aj tam sú sochy, ale aj množstvo malých jašteričiek, ktoré sa bleskovo dokážu objaviť a tak isto rýchlo aj zmiznúť. Podarí sa ti ich niekoľko vyfotiť.
Po širokých schodoch vystúpiš na strechu prepojených budov, kde pokračuje výstava sôch a objektov.
Po viac ako hodine odchádzaš na parkovisko pri letisku.
Všetko dobre skončí. O dve a pol hodiny dopravíš všetkých tam, odkiaľ si ráno odišiel.