No vody je aj tak dosť.
obr.1 Tam kde sa popri pilieroch mosta ešte nedávno dalo prejsť suchou nohou, by bolo treba mať kajak, alebo motorový čln.
Kríky hlohu, vtáčieho zobu, zopár liesok. Občas sa nájde plánka jablone, alebo divorastúce mladé javory.
Dnes sa netreba nikam ponáhľať. Do západu slnka sú ešte skoro tri hodiny. To, čo inokedy prebehnem takmer v pokluse, si môžem teraz pozrieť zasa z blízka.
Často sa stáva, že keď necháme dlhšie otvorené okno v spálni, objavia sa na parapetnej doske malé cudzokrajné lienky. Niektoré sú čierne s červenými bodkami, iné žlté. A bodiek mávajú aj dvadsať. Preto ma teraz poteší vidieť našu obyčajnú lienku sedembodkovú (obr.2).
Ako deti sme si ju nechali liezť po vystretom prste až dovtedy, kým si na jeho konci nerozprestrela krídla spod farebných kroviek a ťarbavo neodletela.
Odbočil som z chodníka pri rieke na lúku, zarastenú kríkmi. Poletoval nad ňou motýľ. No nedokázal som ho určiť. Nesadol si nikde, bol dosť ďaleko a za chvíľu sa stratil. Možno to bol mlynárik žeruchový.
Medzi kríkmi som našiel "vybývaný" príbytok bezdomovcov. Zima sa skončila, našli si iné miesto. Zostal po nich iba takýto neporiadok. (obr.3)
Je po dlhšom období dažďov. Motýľov je iba zopár. Aj tie poletujú bez toho, aby sa na chvíľu zastavili.
Až asi po pol hodine nájdem prvého, ktorý sa nechal vyfotiť.
Nedávno som si čítal veľmi dobrý článok o lepidopterológovi a fotografovi motýľov Mgr. Jánovi Kočišekovi. Z článku som sa dozvedel množstvo informácií, o ktorých som nikdy nepočul. Okrem iného napríklad hovorí, že motýľ, keď je čerstvo vyliahnutý, je krásny, farebný. O týždeň, dva už môže mať dotrhané krídla, prípadne ich bude mať vyblednuté. Spôsobujú to šupinky, ktoré vytvárajú charakteristické sfarbenie a ktoré postupne opadávajú. Jedného takého "olietaného" motýľa som našiel aj ja. (obr.4)
Okrem neho som ale nakoniec našiel aj ďalších, ktorých sa mi podarilo vyfotiť. Niektorým to chvíľu trvalo, kým si konečne sadli.
obr.5 Očkáň prstovkový
Tento modráčik pravdepodobne spal. Urobil som si najskôr pár obrázkov z diaľky, aby mi neodletel. No on sa nehýbal. Prišiel som bližšie, vyfotil ďalší obrázok a nič. Dokonca som si povytŕhal steblá tráv, ktoré mi zavadzali pred objektívom a ani to ho nevyrušilo. (obr.6)
O modráčikoch som sa z toho rozhovoru v časopise dozvedel, že v štádiu húsenice žijú v mravenisku. Mravce si húsenicu sami donesú do mraveniska a tam ju kŕmia ako keby to bola kráľovná. Je to preto, že húsenica vylučuje chemické látky a aj vydáva zvuky ako mravčia kráľovná. Tým dostáva od mravcov dokonca viac potravy, ako ostatné mravce. No doba blahobytu sa pre húsenicu skončí po zakuklení. Motýľ sa musí po narodení z mraveniska dostať čo najrýchlejšie preč, pretože mravce na neho útočia a obhrýzajú mu šupinky z krídel.
Dostal som sa ku železničnej trati. (obr.6)
Počasie je stále dobré. Ešte sa kúsok prejdem.
Pri garážach ma zarazia kopy odpadkov. Niekto to sem musel navoziť autami. Už ma neprekvapí ani takýto nález. Je to vyfotené presne na tom mieste, kde som to našiel. (obr.7)
Cesta sa križuje s ďalšími koľajnicami.
obr.8 Výhybky
Dosť komplikovane som sa dostal do bývalej keramičky. Odrobil som tam pred tridsiatimi rokmi asi rok a pol. Teraz je z toho areálu iba zhorená ruina. (obr.9)
Plánoval som tam v budúcnosti nafotiť nejaké inscenované fotky. Chcel som si teraz overiť, ako sa tam pohybuje svetlo. No je to tam zasa oveľa horšie, ako minule. Niekto tam navozil množstvo eternitu, zabaleného do igelitových vriec. Eternit je rakovinotvorný odpad a nejaký chytrák sa ho takto zbavil. (obr.10)
Prešiel som dnes z Martina popri Turci a neskôr popri trati až do Vrútok. Nakoniec som skončil na autobusovej zastávke v Turčianskych Kľačanoch. Za chvíľu zapadne slnko.
obr.11 Selfie
Na záver ešte kúsok zo sveta, ktorému prestávam rozumieť:
Čakalo tam nejaké dievča. Jej kamarátka, ktorá prišla na zastávku o chvíľu neskôr jej namiesto pozdravu povedala: "Čo to máš za trapné tenisky."