Pokus o cestopis ( IV.časť - dokončenie )

Autor: Miro Jankes | 9.7.2018 o 18:21 | Karma článku: 1,80 | Prečítané:  268x

Opúšťame Belgicko a smerujeme cez Nemecko do rakúskeho Salzburgu. Chceli by sme nájsť rodný dom Wolfganga Amadeusa Mozarta a prezrieť si mesto.

Ešte v predposledný večer sme zažili v Belgicku zaujímavú oblohu. Bolo to pred západom slnka. To tu kvôli časovému posunu, ale aj preto, že sme severnejšie, zapadá v lete oveľa neskôr ako na Slovensku.
 

obloha min

Na cestu sme sa vybrali v piatok skoro ráno. Čaká nás okolo sedemsto kilometrov. Ideme radšej cez Belgicko, aby sme sa vyhli zápcham pri Frankfurte nad Mohanom. Po piatej už začína svitať. Žena zasa fotí z miesta spolujazdca niektoré krajinky, ktorými prechádzame.
 

vrtule I min

 

vrtule II min

Ranná hmla sa prevaľuje v údoliach. Občas do nej na niekoľko minút zapadneme celí. Aút na belgických diaľniciach je neporovnatelne menej, než na nemeckých. Prvé zápchy zažívame až pred Manheimom.
Všetko ide ako má, kým nám neprestane fungovať GPS-ko. Ani obraz, ani zvuk. Mám so sebou aj podrobný autoatlas Nemecka a Rakúska, ale jazdiť bez navigácie je iný adrenalín. Aby toho nebolo málo, začína pršať. Niekoľko hodín ideme iba podľa smerových tabúľ. Na jednom z odpočívadiel, kde je aj pumpa, chcem kúpiť rakúsku dialničnú známku. Predavač mi lámanou angličtinou hovorí, že ich predávajú až asi osemdesiat kilometrov pred hranicami.
Keď vyhadzujem odpadky do zberných nádob, objavím, že v Nemecku myslia triedenie odpadu asi vážnejšie ako na Slovensku. Napríklad na sklo majú až tri nádoby - na zelené, biele a hnedé. Takto vytriedené črepy sa dajú určite lepšie zrecyklovať než tie, ktoré sa všetky zmiešajú v našich kontajneroch na sklo.
Ďalším prekvapením pre mňa je reklamná obrazovka na každom pisoári na mužských záchodoch. Je priamo vmontovaná do keramiky. Videl som už kadečo, ale pozerať reklamné spoty pri močení je už aj na mňa veľa.
Pokus s kupovaním dialničnej známky opakujem na viacerých pumpách dovtedy, kým sa mi ju nepodarí kúpiť. Zaplatím za ňu 9 €. Platí desať dní.
Prší s prestávkami už skoro stále. Najviac, keď zídeme z diaľnice a ideme už iba po klasických cestách.
Doteraz neviem, akým spôsobom presvedčila žena naše GPS-ko, aby znova začalo fungovať. Bol som vtedy na jednej z púmp a keď som sa vrátil, zrazu naskočilo.

Salzburg
Deň pred návštevou Salzburgu som sa snažil na internete nájsť nejaké informácie o parkovani v meste. Moc ma nepotešili. Parkovanie v centre je dosť drahé. Vychádza to niekedy až na 24 € za hodinu. Pri parkovisku CONTIPARK Underground A Altstadtgarage bolo v recenziach napísané, že keď si dáme v niektorej reštaurácii, múzeu alebo obchode v blízkosti, oraziť parkovací lístok, cena za hodinu sa môže dosť podstatne znížiť. Inou možnosťou by bolo zaparkovať mimo centra a prepraviť sa S-Bahn železnicou. No moja nemčina nie je na takej úrovni, aby som riskoval kupovanie lístka v automate a hľadanie vhodných trás na mapách. Chceme nájsť iba rodný dom Wolfganga Amadea Mozarta a pozrieť si historické centrum. Máme so sebou na spiatočnej ceste aj osemročnú vnučku. Na internete som zistil, že v Salzburgu je múzeum hračiek, tak ak nám vyjde čas, išli by sme sa pozrieť aj tam.
Vchod do podzemných gráži nájdeme na druhý krát. Garáže sú v pieskovcovom masíve ktorý rokmi vymlela rieka. Podľa textu na internete podzemné priestory slúžili počas vojny ako kryt. Zo zachovaných stôp na stenách podzemných chodieb v niektorých častiach vidno, že to pravdepodobne robili ručne. Vôbec by som sa nečudoval, keby to robili vojnoví väzni.
 

garaze min

Na tomto obrázku je vchod do Siegmundstor Tunnel. Trochu mi to pripomína portál z Petry. Jeden z vchodov do podzemných garáží pre peších je pred tunelom na pravej strane. Pri vjazde svietil nápis, že by tam malo byť okolo 1100 voľných miest. Na poschodí, ktoré sme prešli celé dookola a mohlo tam byť zaparkovaných aj okolo 300 aút som našiel iba dve voľné miesta. Jedno z nich sme použili. No neviem si predstaviť aký obrovský podzemný komplex to musí byť.

Odtiaľto sme sa presunuli okolo Pferdeschwemme (konského brodu)

konsky brod min

do historického centra.

centrum min


Podľa mapy, ktorú som si pamätal z internetu, by mal byť rodný dom Wolfganga Amadea Mozarta niekde blízko pri rieke. Prišli sme k nej niekoľkými krivoľakými uličkami. Na druhý breh sa dá dostať aj po lávke pre peších.

lavka min

Vidno, že móda zamykania zámkov mladomanželmi a hádzanie kľúča do rieky, aby sa tým potvrdil ich vzťah na celý život, tu má tisícky priaznivcov.
 

zamky detail min

Dostali sme sa na druhý breh. Otvorila sa nám panoráma na hradný kopec s riekou.
 

hradný kopec min

Dom sme ale na tejto strane rieky Salzach (v preklade Soľná rieka) nenašli. Spýtal som sa viacerých ľudí, ktorí pôsobili ako domáci, na ten dom. Po ich protichodných informáciách sa aspoň zhodli, že by to malo byť na opačnom brehu. Treba prejsť cez kamennú bránu nábrežnej ulice a potom zabočiť doprava. Po chvíľke blúdenia sme zrazu pred ním.

mozart house min

Urobíme si zopár rodinných obrázkov do archívu a ideme sa pozrieť do Múzea hračiek. To je kúsok od garáži, kde máme auto.
Múzeum je nad naše očakávania. Vstupné pre dvoch dospelých a jedno dieťa je spolu iba 9 €. Na troch poschodiach sú okrem množstva vystavených historických hračiek vo vitrínach

v muzeu min

 

hračky detail min

aj desiatky miestností, kde sa môžu deti hrať. Chvíľu trvalo, kým sa miestnosť aspoň na krátky čas vypráznila, aby som si ju mohol vyfotiť.

miestnosť na hranie min

V múzeu sme strávili viac ako hodinu.
V pokladni nám náš parkovací lístok potvrdili. (Žena, ktorá nám predávala lístky ho strčila do nejakého zariadenia, ktoré na lístok vyrazilo niekoľko otvorov.) S malou dušičkou sme ho potom pred odchodom z mesta strčili do parkovacieho automatu a za viac ako dve hodiny parkovania sme zaplatili iba štyri a pol eura.

Braunau am Inn
Dlho pred našou cestou do Rakúska sme hľadali lacnejšie ubytovanie v Salzburgu. No buď bolo všetko obsadené, alebo cena príliš vysoká. V Branunau am Inn sme našli penzión, v ktorom nás stáli dve noci pre tri osoby 126 €. Je to od Salzburku asi 60 km. Prvý deň, keď sme sa v penzióne ubytovali, pršalo ako z krhly. Na prehliadku mestečka sme si preto vyhradili popoludnie o deň neskôr, keď sme sa vrátili zo Salzburgu.
Pohraničné mesto leží na rieke Inn. Za mostom širokej rieky je už Nemecko. V historickom centre je zaujímavá radnica

radnica Braunau min

a kostol s vysokou vežou.

kostol Braunau min

Zaujal ma aj systém prečerpávania vôd zo slepých ramien do rieky. Kým v Inn-e bola voda kalná po búrkach, v nižšie položených ramenách za hrádzou bola takmer priezračná. So ženou sme sa rozdelili. Ja som si chcel pofotiť mestečko, ona s vnučkou išli na zmrzlinu. Keď sme sa stretli, mala so sebou niekoľko prospektov o meste. Až po návrate do penzionu som si v jednom z nich prečítal, že na námestí je aj dom, v ktorom sa narodil Hitler. Nikdy v živote ma nezaujímal jeho životopis. Vždy som sa skôr chcel dozvedieť, prečo sa z poloamatérskeho maliara stalo také monštrum. Ani toto celkom pekné mesto nemôže za to, akí zmätok sa v ňom narodil. Po zistení, že spíme v meste s takou pohnutou hstóriou som na internete zistil, že tých fašistických stôp je tu viacej. Asi dvadsať kilometrov od nás je mestečko Altötting, v ktorom je kláštor, kde sa po vojne ukrýval Tiso. Tam ho zatkla americká vojenská polícia. Na ceste na Slovensko sme na jednom z odpočívadiel v Rakúsku uvideli tohoto krásavca. Je to Mercedes 170DS a vyrábal sa pravdepodobne krátko po vojne. Aj to je pripomienka starých časov.

mercedes min

Naspäť v Martine
Prešli sme za dva týždne 3 750 km. Videli sme miesta o ktorých sa nám ani nesnívalo. Nafotil som okolo dva a pol tisíc záberov. Tento výber, aj celý súbor článkov na mojom blogu, je iba taký náčrt. Dá sa z toho materiálu urobiť niekoľko fotokníh. Jedna rodinná, s množstvom albumových fotiek, jedna odbornejšia, s podrobným popisom jednotlivých pamiatok. A jeden menší buletin, v ktorom by boli praktické informácie pre cestovateľov. Zatiaľ netuším, čo s tým materiálom urobím.

Na začiatku tejto série som písal, že sa cítim ako kolotočiar, alebo cirkusant. Možno som za tie dva týždne pochopil, prečo tí ľudia žijú tak, ako žijú. Som vďačný tejto dobe, že sa dá precestovať kus Európy bez toho, aby som musel kdekoľvek používať pas, alebo občiansky. Treba si vážiť slobodu, ktorú sme po roku 1989 získali a treba urobiť všetko preto, aby sme o ňu neprišli.

Všetky obrázky sa dajú kliknutím zväčšiť v novom okne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súd odsúdil Rybaniča, dostal tri roky podmienečne

Filip Rybanič sa musí Kaliňákovi ospravedlniť.

PÍŠE IVAN MIKLOŠ

Nepobúrila vás Serenina karikatúra? Asi ste normálni

Politická korektnosť je ohrozením slobody.

Dnes Píše Matúš Ritomský

Keď Ivan Mikloš stráca cit pre mieru

Naozaj nás Čaputová a Štefunko ohrozujú rovnako ako Kotleba?


Už ste čítali?