Možno to bol jeden z dôvodov, prečo som sám začal fotiť. Čítaval som si vtedajšie časopisy o fotografovaní - Výtvarníctvo, fotografia, film, alebo Výtvarný život. Dnes si už asi málokto spomenie na Tarasa Kuščynského. Pre mňa to bol vtedy jeden z najlepších československých fotografov. Páčil sa mi oveľa viac ako Jan Saudek. Kuščynského fotky boli poetické a krásne. U Saudka mi vadilo gýčové domaľovávanie čiernobielych fotiek retušovacími farbami.
Ovplyvnila ma aj kniha Cesty československé fotografie od Daniely Mrázkové a Vladimíra Remeša a tiež Mrázkovej Příběh fotografie, kde bol predstavený výber zo svetových fotografov.
Za tie dlhé roky som sa snažil vyskúšať takmer všetky druhy fotografie. Od krajiny cez portrét až po reportáž, či architektúru. Chvíľu som fotil aj produkty a občas nejakú svadbu.
V súčasnosti už si fotím iba to, čo naozaj chcem. A fotím oveľa viac, ako v období, kedy som sa pokúšal fotením aj živiť.
Dnes som vybehol iba na chvíľu za mesto. Všimol som si minulý týždeň, že sa skoro všade na poliach roztopil sneh a iba v hlbších zárezoch zostali zvyšky závejov. Vytvárajú zaujímavé vzory v kontraste so zelenými, alebo pooranými poliami. Čakám stále na lepšie počasie, no išiel som to dnes aspoň skontrolovať.
Dali by sa v takej krajine nájsť kompozície, ktoré by sa mi páčili, ale slnko je za mrakmi. Fotka bez svetla nemá príliš veľký zmysel.
Pri mojom túlaní ma vyrušila jazdkyňa na koni:
Prešiel som sa asi dve hodiny a našiel miesta, kam by som sa chcel ešte niekedy vrátiť.
Na juhozápade sa cez oblaky začalo nesmelo predierať slnko. Je po tretej popoludní. Veľa času mu neostáva.
Za chvíľu to vytvorilo gýčový obraz
Ale presvitajúce lúče nakoniec osvietili aj krajinu, ktorá ma zaujala.
Toto je môj dnešný jediný obrázok, s ktorým som spokojný. Je to presne tak, ako by som chcel fotiť krajinu. Môj minimalizmus:
O pár minút slnko zapadlo. Mal som šťastie.
Všetky fotky sa kliknutím zväčšia v novom okne v lepšej kvalite.