Čo si pamätáte zo života úplne prvé?
Mala som asi štyri, štyri a pol roka. Bývali sme v starej dreveničke po dedkovi. Kuchyni hovorili "pitvor", kde bola veľká pec. Tam sa iba varilo. Zdržiavali sme sa iba v malej izbičke, s dvomI malými okienkami. Pod jedným bola "široká lavica", na ktorej som poduškami obložená ležala chorá na šarlach a kedže bola zima, pozerala som sa cez okienko na sánkujúce sa deti.
Ako vás vtedy liečili?
Dávali mi rumové obklady, tablety neviem, pravdepodobne nie. Musela som ležať v teple. Liečba trvala dosť dlho a choroba zanechala následky v podobe krátkozrakosti, takže od druhej triedy som nosila okuliare so siedmimi dioptriami.
Čo robili vaši rodičia?
Moji rodičia sa živili poľnohospodárstvom, teda čo dorobili, dochovali.
Bolo to pár rokov po skončení druhej svetovej vojny. Ako vyzeral taký obyčajný školský deň desaťročného dievčaťa? Rôzne, podľa toho či bolo leto, alebo zima. V lete, po príchode zo školy, ma čakal na stole lístok, čo mám urobiť. Nosila som vodu do kuchyne zo vzdialenej studničky a to v troj- a päťlitrovej kanvičke. Cestu som opakovala aj trikrát. Nasledovalo nosenie vody pre dobytok z horšieho prameňa a nosila som ju do omrzenia. No a potom na pole s kravami. Učievala som sa ráno, lebo večer sme využívali na naháňačku. Často som mala rozbité lakte a kolená. Cez zimu to bolo lepšie. Mala som viac času pre seba, učenie a sánkovačku.
Desaťročnej mi zomrel mladý otec, po dlhej chorobe, takže povinností bolo dosť.
Chodili ste radi do školy? Do školy som začala chodiť v roku 1949 s veľkým nadšením, ktoré za dva týždne pominulo. Potom sa mi nechcelo, ale zvykla som si. Bez školy by som sa bola aj obišla, ale nedalo sa. Brala som to ako povinnosť. Učil ma pán učiteľ Ján Lako. V druhej triede učiteľka Anna Hlavatá, neviem odkiaľ pochádzala, len bola veľmi maličká. V treťom ročníku sme sa učili v škole, ktorá patrila rímskokatolíckej cirkvi. Budova ešte stojí. Učiteľmi bol manželský pár Štefan a Mária Marianovci. V štvrtom ročníku sme sa učili zase v evanjelickej škole. Našou učiteľkou bola Irena Dandulová. V piatej triede sme sa pre veľký počet žiakov učili už na Pánštine a to iba poobede v miestnosti školskej jedálne s pani učiteľkou Annou Matušovičovou.
Aké predmety ste mali a ktorý bol váš najobľúbenejší?
Po šiestu triedu ma bavili všetky predmety. Najradšej som mala zoológiu, kreslenie a pána učiteľa Šlesara. Kameňom úrazu bola matematika. Nešťastné rovnice. Vždy som hovorila: „Načo mi to bude?“ Zrátavanie, násobenie, delenie mi nerobilo a ani dnes nerobí žiadny problém.
Aké hry ste sa hrávali?
Tie krásne chlapčenské hry, na tie rada spomínam. Vyrastala som medzi chlapcami, ale prednosť mala naháňačka, schovávačka (volali sme to "Pikula", možno aj vy viete o takej hre). Keď som bola sama, postačilo mi švihadlo a lopta, s ktorou som sa hrávala zaujímavú hru podobnú, ako keď deti skákali s prádlovou gumou.
Keď sme sa stretli osobne, spomínali ste, že ste poznali moju babku. Zaujalo ma, v akej chudobe žili moji predkovia a čo dokázali urobiť, aby sa ako-tak uživili.
Vaša babka bola síce chudobná, však bohatá na duchu a obdarená pracovitosťou.
Spomeniem teda ako ťažko živila seba aj vášho otca, pokiaľ neodrástol. Ráno o štvrtej hodine s veľkým košom na chrbte, v každom počasí, vykročila na Lúky, odkiaľ niesla v koši z pekárne chlieb a rohlíky na Čertov obchodníkovi Ondrejovi Jurčiemu. Už si zo spomienok mojej matky nepamätám, či to robila len za stravu, alebo aj dostala nejakú korunu.
Bolo to zo päť kilometrov na Lúky, potom s plným košom pešo asi dvanásť kilometrov na Čertov a nakoniec sedem kilometrov domov. Každý deň cez dvadsať kilometrov. Nechce sa mi veriť.
Spomínali ste aj veselú príhodu s otcovou sesternicou.
Boženka, sesternica vášho otca, chodila so mnou do školy asi pol roka. Možno aj rok, presne už neviem. Len ako detiská sme sa jej posmievali. Nosila do školy dve knihy a na všetky predmety iba jednu písanku vo veľkom cestovnom kufri.
Kam ste išli po skončení základnej školy?
Po skončení osemročnej základnej školy som zostala pomáhať matke na poľnohospodárstve. Po roku som nastúpila ako mladistvá do práce v Makyte Púchov, kde som po rokoch v jednoročnom kurze nadobudla aj vzdelanie v odbore dámska krajčírka.
Kedy a kto zistil, že sa s vašim domom, resp. s kopcom na ktorom stojí, niečo deje?
Prišla na to mama Vlada Ciesara, Žehlila prádlo a zistila, že je vypnutá elektrina. V tú chvíľu odpadli aj obkladačky zo steny. V strachu išla von, čo sa deje a videla ich dom už posunutý viac ako pol metra. My sme mali drevenicu, tam to tak cítiť nebolo. Popraskal nám len základ a betonový chodník. Išlo to viac stranou ku Štefákovcu. My sme bývali viac smerom nad školou, tam to šarapatí teraz.
Vladovi rodičia mali tehlový, nie celkom dorobený dom. Zosypal sa im do 24 hodín.
Ako dlho to celé trvalo?
Presne vám neodpoviem, asi tak týždeň. Ciesarovci odišli okamžite, tam sa nedalo čakať. Za nimi nasledovali 4 rodiny Kniežovcov. Tieto rodiny mali nové, murované domy. Dve rodiny Chreňovcov mali dreveničky, aj tie sa museli vysťahovať.
Neviem či som pripomenula dátum zosuvu, bolo to 8. marca 1967
Koľko rodín prišlo o domy?
Celkom sa muselo vysťahovať 12 rodín. 5 rodín prišlo o domy, 2 drevenice prestavili.
A čo bolo s tými rodinami?
V obci bolo pár voľných domov, ktoré im poskytli. A do troch rokov už mali všetci postavené nové domy na Pánštine.
Vy s mamou ste si tiež začali stavať nový dom. Určite to nebolo ľahké bez otca.
Aj my sme boli zaradené do vysťahovaniasa z osady. Ja som bola mladá, plná elánu. To všetko prišlo až potom. Starosti, práca na gazdovstve. Stavba domu bez mužskej ruky a prakticky bez financií a ešte som chodila pracovať na dve zmeny do fabriky.
S pomocou Božou, dobrých ľudí, rodiny sme to za tri roky zvládli.
Čítavam si občas kúsky z Vašej práve vychádzajúcej knižky o Krivom.
Kedy sa zrodil nápad napísať o svojich rodákoch a susedoch knihu? Je to šesť rokov. Stretla som sa s bývalou susedkou. Pri spomínaní prišla s nápadom, zorganizovať stretnutie s rodákmi Krivanmi, roztrúsenými po celom Slovensku, Morave a Česku. Dohodli sme sa, že sa o to pokúsime.
Hneď sme nezačali. Suseda zomrela, ja som to vypustila z hlavy. Pred dvomi rokmi usporiadali stretnutie v osade Lieskovec. K tejto príležitosti napísala bývalá rodáčka Tonka Činčuriaková knižočku "Život na kopaniciach". To ma nakoplo k písaniu. Aj ona ma povzbudila.
Uvedomila som si do čoho idem. Hoci som bola dobrá v škole na slohové práce, predsa sú to roky a o to je to ťažšie. Stretla som sa pri rozprávaní so susedmi so všeličím. Nie každý bol s mojim nápadom nadšený. Ale to ma neodradilo. Umienila som si, že s pomocou Božou sa o to pokúsim. Rodiny som poznala veľmi dobre. Nechcem sa slovom nikoho dotknúť. Chcem len, aby si potomkovia uvedomili, ako ťažko dorábali chlebík každodenný ich dedovia. Čo prežívali, keď museli pri zosuve opustiť ťažko nadobudnuté príbytky. Cítili sa skutočne, ako je tam spomínané, ako prví ľudia, vyhnaní z raja, len neboli nahí.
Veľmi pekne vám ďakujem za rozhovor a za súhlas s uverejnením ukážok z knihy.
