reklama

Rozhovor s Antonom Šoukalom - III. časť

V tretej časti môjho rozhovoru s Antonom Šoukalom - amatérskym spisovateľom, maliarom a animátorom, sa venujeme politike, cestovaniu, zamestnaniam, písaniu a náboženstvu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prežili ste vojnu, február 1948, august 1968, november 1989. Ovplyvňovali zmeny režimu Váš život? Na ktoré obdobie spomínate najradšej?

Začnem po poriadku.

Február 1948.

Túto udalosť som zaregistroval jedine tak, že prestal vychádzať časopis pre mládež Vpred, ktorý som pravidelne kupoval. Lebo bol poplatný západnej kultúre. Z kina zmizli západné filmy a z knižníc povyhadzovali vraj nevhodné knihy. Potom sa zmenilo všetko. Naším svetlým vzorom sa nadlho stal Sovietsky zväz. Spočiatku sa všetko zdalo byť ružové a tešili sme sa na komunistický raj. Ale ten sľubovaný raj sa od nás akosi stále viac vzďaľoval. Čím viac sa pracovalo, tým menej tovaru bolo v obchodoch. Aj keď som bol len mladý chlapec, niečo sa mi v tom systéme nezdalo v poriadku. Len som nevedel, čo to je. Ale zvykol som si, tak ako si zvykli všetci ľudia. Myslím, že vtedy boli ľudia skromnejší. Neprahli tak po peniazoch ako to vidíme dnes. Samozrejme až na výnimky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

August 1968

Ubehlo dvadsať rokov. Pri pohľade späť sa mi to zdá ako chvíľka. Boli to roky plné pracovného nadšenia a budovania. Robili sme vraj pre seba a naše deti. Aspoň nám to tak vtĺkali do hlavy.
Neviem si predstaviť ako by v terajšej dobe dopadla výzva, aby ľudia išli trebárs na zemiakovú brigádu, ktorá nie je platená. V tej dobe to bolo normálne.
Keď zomrel vrah Stalin zdalo sa, že sa aspoň niečo zmení, že sa trochu uvoľní zovretie. Ale trvalo to ešte nejakú dobu, kým Stalinov nástupca, šašo Chruščov, vyšiel s pravdou von. Keď sa na Chruščovove miesto votrel Brežnev, všetko sa vrátilo do starých koľají. Spomínam rusákov preto, lebo vtedy sme boli od nich závislí. Ako sme boli od Rusov závislí sa ukázalo vo chvíli, keď nad nami v noci 21. augusta hučali ruské vojenské lietadlá. To bol koniec všetkým nádejam na zlepšenie a zmenu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

November 1989

Ďalších dvadsať rokov odtieklo do bezodnej studnice času. Nikto si pri zvonení kľúčmi na námestiach nepomyslel, že sa dostaneme z jedného srabu do druhého, ešte horšieho. Vytriezvenie neprišlo hneď. Spočiatku sme si mysleli, že výhody, ktoré sme za socializmu mali, nám ostanú aj v dravom kapitalizme. Nikto ich nestrážil, lebo každý si myslel, že sa nedajú zobrať. Škaredo sme sa zmýlili. Ani sme sa nenazdali a všetko bolo preč. Nielen výhody, ale všetko, čo sa v minulosti vybudovalo, niekde zmizlo. Už nejdem viac kuvikať, každý kto nie je slepý musí vidieť, že systém ktorý u nás vládne, je zlý a mal by sa zmeniť. Aj keď neviem za aký.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V 89 sa hovorilo o rovnakej štartovacej čiare. Bola to taká istá utópia ako kedysi komunizmus. Špekulanti a tí, ktorí poznali správnych ľudí na správnych miestach, sa po revolúcii stali zo dňa na deň milionármi. Chudobní, ktorí sa živili obyčajnou robotou, väčšinou schudobneli. A tí, ktorí sú dnes zamestnaní, sú ticho. Robia za minimálnu mzdu a sú radi, že majú aspoň tú.
Jedna z mála vecí, čo sa systémom zmenila, je možnosť cestovania. Cestovali ste?

Cestovanie je v skutočnosti jediná výhoda ktorá sa dá spomenúť. Ale revolúcia sa nerobí preto, aby sa nejaký zbohatlík mohol každý rok chodiť slniť na Kanáry. Revolúcia by sa mala robiť preto, aby sa ľuďom lepšie žilo. To sa v našej, takzvanej nežnej revolúcii nepodarilo, práve naopak.
Dosť bolo politiky, vrátim sa k otázke, či som cestoval?
V skutočnosti som cestoval len raz. Bol som tri týždne v bývalom Leningrade a v Moskve. Do cestovania nepočítam dovolenky v bývalej Juhoslávii a v Bulharsku. Samozrejme to bolo ešte v tak zatracovanom socializme.

Môj otec dostal za totality k 60. narodeninám od závodného výboru ROH zájazd do Ruska. Prvý krát vtedy letel a dlho na to spomínal. Ako si všetko predstavoval a čo naozaj potom videl. Prekvapil ho obrovský rozdiel medzi bohatými mestami a veľmi chudobným vidiekom. Cestovali kus cesty aj vlakom a popri trati boli nasadené vysoké stromy, aby nebolo vidno život obyčajných ľudí. Stretli ste sa s niečím podobným? Alebo aký dojem vtedy na vás Rusko urobilo?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vtedy to nebolo Rusko. Bol to, ako sa vtedy hovorilo aj písalo, mohutný Sovietsky zväz. Ja som tam bol s vlakom družby priateľov Sovietskeho zväzu. Nebol som členom tejto organizácie, ale zájazd som vyhral, keď som si kúpil známku za jednu korunu. O tejto ceste som napísal dosť rozsiahlu reportáž. Navštívil som aj vzorový kolchoz, kde som zažil zábavnú príhodu.
Tu je krátky úryvok zo spomínaného cestopisu:
Po dlhej, po sovietsky rozbitej ceste, sme sa dostali asi 40 km za mesto Ľvov. Tu naša kolóna autobusov konečne zastavila. Boli sme v cieli. Len zhodou náhod som bol v prvom autobuse. Dvere autobusu sa s ostrým buchnutím roztvorili.
Pozrel som oknom. Vonku pred autobusom stál zomknutý hlúčik pravých sovietskych mužíkov - sovchozníkov. Boli medzi nimi aj traja pionieri s kyticami poľných kvetov. Niektorí mužíci mali saká a dokonca aj kravaty. Všetci mali zelené vojenské rajtky, zastrčené v gumákoch. Len jeden, asi to bol predseda stanice, mal dlhé, tmavé nohavice a kravatu na bielej košeli. Jeden starý kolchozník stojaci vzadu, mal kravatu na holom krku, lebo jeho košeľa nemala golier.
Ale čo sa to pri dverách stalo? Prečo nikto nevystupuje? Prečo sa nevrhajú do čakajúceho náručia sovietskych sovchozníkov?
Príčina bola jednoduchá. Blato. V tej, celou cestou ospevovanej, najlepšej, ukážkovej traktorovej stanici bolo pred klubom s hrubými stalinskými stĺpmi veľké jazero blata. Všetci sme mali poltopánky. Tí tovarišči vonku nevedeli čo sa deje. Blato bolo pre nich takou všednou vecou, že ho už nevnímali. Až za chvíľku pochopili. Neostávalo nič iné, len prvých hostí pekne poprenášať na chrbte dnu do budovy. Potom niekto priniesol dlhú dosku, položil ju cez blato k autobusu, aby sa mohli hostia dostať do klubu. Z tej, tak vychvaľovanej stanice, sme videli len akúsi opravárenskú dielňu, inak nič. Aj tak tam nebolo čo obzerať. Ani sa nám nesnažili niečo ukazovať. Prišli sme sem len na obed. Jedli sme boršč, rezeň, kaviár a hlavne vodku, veľa vodky. Niektorí sa tak opili, že ich museli po skončení obeda podopierať, aby sa dostali do autobusu.
Táto krátka ukážka z mojej reportáže dobre zobrazuje, čo som tam videl a prežil.
Bolo to v roku 1959.

V rozhovore by sme sa mohli pristaviť aj pri Vašich zamestnaniach.
Spomínali ste, že ste začali po učilišti robiť v Stalinových závodoch ako sústružník.
Nejaký čas ste premietali filmy. Čím ste sa v živote ešte živili a ako na to spomínate?

Na objasnenie, premietača som robil len popri zamestnaní. Veľmi ma to bavilo a robil som to rád. Keby som nemusel odísť na vojnu, bol by som v tom pokračoval.
Na dobu, keď som po vyučení musel nastúpiť do strojární, nerád spomínam. Práca v strojárni bola pre mňa utrpením. Mal som rád ticho. Najlepšie som sa cítil, keď som bol sám s knihou. Musel som tráviť tretinu dňa v hluku a rachote. Až keď som vyšiel za bránu fabriky, začal som žiť. V skutočnosti som pri mojej profesii prežil celý život. Keď sa človek dostane do takého kolotoča, len ťažko sa dá z neho vyskočiť. Niektorým sa to podarí, mne sa to nepodarilo.
Keď som sa dožil dôchodkového veku a odišiel na penziu, bola to pre mňa úľava. Vôbec som za prácou neľutoval. Konečne som bol voľný a mohol som robiť čo som chcel a čo ma bavilo. Naplno som sa mohol venovať mojím koníčkom.

Kedy ste začali písať a prečo?

Prvé pokusy s písaním som podnikol niekedy koncom päťdesiatich rokov. Ak si dobre pamätám, ako prvé som sa pokúsil napísať pokračovanie jednej sci-fi poviedky poľského spisovateľa S. Lema. Veľmi som obdivoval jeho dielo, aj bezbrehú fantáziu s akou písal. To pokračovanie nedopadlo dobre, lebo som písal len tak ako sa hovorí „z brucha“, čo ma napadlo. Nemalo to hlavu ani pätu. Neskoršie som sa pokúsil ešte čo to napísať, ale ani mne sa moje výtvory nepáčili, tak som s tým nadlho prestal.
Až keď som si kúpil prvý počítač, začal som s písaním znova. Okrem iného som si desať rokov viedol niečo ako denník. Je z toho desať kníh. Prvý román, vlastne je to skôr novela, sa volal Apokalypsa. Postupne som napísal ešte dva, tento raz už skutočné romány. Okrem toho množstvo poviedok a esejí na rôzne témy. Mám rozpracované ďalšie dva romány.

Hovorí sa, že aby človek napísal jednu knihu, musí ich aspoň tisíc prečítať. Spomínali ste, že čítaniu ste od mladosti venovali značnú časť voľného času. Ktoré knihy boli pre vás najdôležitejšie?

Je to tak ako sa v tom porekadle hovorí. Skutočne, v mladosti som prečítal mnoho kníh. Čítal som bez výberu všetko, k čomu som sa dostal. Vtedy bola divná doba. Tí hore chceli predpisovať, čo majú ľudia čítať. Bolo to príliš jednostranné. Až neskoršie, keď sa cenzúra trochu uvoľnila, som sa sústredil na jednu literárnu oblasť.
Mnoho kníh ma ovplyvnilo. Ale napíšem len o knihe, ktorú som nedávno prečítal. Je to román od ruského spisovateľa Bulgakova Majster a Markétka. Pred rokmi som ten román už čítal, ale vtedy sa to akosi stratilo medzi inými knihami. Až teraz z odstupom rokov som si ten nádherný fantaskný príbeh naplno vychutnal. Posolstvo ukryté v románe je mimoriadne závažné nielen pre našu dobu, ale pre každého človeka.

Z vašej Eseje o spomínaní mi vyšlo, že nie ste veriaci.
Neoslovilo vás žiadne náboženstvo?

Príbeh vzniku môjho ateizmu je v ďalekej minulosti.
Keď som bol žiakom meštianskej školy, museli sme povinne navštevovať kostol. Nielen to. Nútili nás, aby sme každý týždeň chodili na spoveď. Pri spovedi nám farár dával lístky, akési potvrdenie. To sme museli v škole na náboženstve ukázať. Zmenilo sa to na komédiu. Pred spoveďou sme debatovali, aké hriechy budeme farárovi hovoriť, aby bol s nami spokojný. Niektorí boli na spovedi aj trikrát. Potvrdenia potom predávali tým, čo na spovedi neboli, alebo nechceli isť.
Toto prvý krát otriaslo mojou vierou.
Úplný neverec, (teraz keď sa zo Slovenska stal náboženský štát, slovo neverec, alebo ateista, znie pejoratívne) sa zo mňa stal hlavne čítaním kníh. Najviac ma utvrdilo v mojom presvedčení štúdium Biblie. Je to len kniha, nie je to božie posolstvo, ako tvrdia niektorí fanatici.
Známy a dá sa povedať slávny spisovateľ Clarke vyhlásil: „Náboženstvo je najrozšírenejšia duševná choroba ľudstva.“ Nie je to presný citát.
Prežil som dlhý život. Nikdy som nemal pocit, že mi niečo chýba, alebo že potrebujem barličku náboženstva.
Toto nie je vhodné miesto na rozoberanie mojich názorov na náboženstvá. Nechcem aby moje názory vyzneli ako propagácia ateizmu. Kto k spokojnému životu potrebuje vieru v nejakého, je úplne jedno v akého boha, prosím - máš ho mať. Ver si v čo len chceš. Vyjde to narovnako, či je to drevená modla, alebo drevený kríž.
Jedine, čo mi vadí je, že sa náboženské nezmysly hustia v školách už do malých detí, ktoré nemajú slobodu výberu.

V knihe Alberta Einsteina Môj svetový názor, ktorú som si nedávno od vás požičal, sa mi páči Schopenhaurov citát:
...jednou z najsilnejších pohnútok vedúcich k umeniu je útek zo všedného života, od jeho bolestnej drsnosti a zúfalej prázdnoty, z pút večne sa meniacich osobných prianí... Človek sa usiluje vytvoriť si nejakým adekvátnym spôsobom zjednodušený a prehľadný obraz sveta a tak prekonať prežívaný svet... Do tohto obrazu a jeho vytvárania presúva ťažisko svojho citového života hľadajúc pokoj a istotu, ktoré nemôže nájsť v príliš úzkom kruhu víriacich a osobných zážitkov...
Bolo aj pre vás umenie tým únikom zo všedného života do svojho sveta?

U mňa to nebol len únik pred všednosťou života a pred tvrdou realitou. Bol to, a možno aj doteraz je, môj druhý život. Miesto, kde môžem prežívať tie najkrajšie chvíle života. Niektoré som zobrazil v románoch, ktoré som napísal.
Tak isto v mojich obrazoch, (nie vo všetkých) sa dajú vystopovať moje druhé životy.

Miro Jankes

Miro Jankes

Bloger 
  • Počet článkov:  528
  •  | 
  • Páči sa:  320x

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu