Kniha o Ferovi Kalinovi

Autor: Miro Jankes | 19.12.2010 o 15:01 | (upravené 19.12.2010 o 19:18) Karma článku: 6,93 | Prečítané:  1761x

Úvod V októbri 2005 som napísal tento článok: Toto nie je objektívna štúdia. Je to iba zopár spomienok na človeka, ktorého som si vážil. Do Martina som prišiel v lete v roku 1982 ako čerstvý maturant na strojníckej priemyslovke v Dubnici. Zhoda náhod chcela, že medzi prvými ľuďmi, ktorých som v Martine spoznal, boli kamaráti výtvarníka Fera Kalinu. Prvý krát som sa s ním stretol na Ľadovni vo Sviečke. Na stenách viseli štyri jeho veľké obrazy. Fero bol opitý a vykrikoval, že OSN nedokáže zabrániť žiadnej vojne a preto je nanič. Čašníčka ho viackrát upozorňovala, aby bol ticho, že nechce mať problémy. Za hlbokej totality už aj toto bol dostatočný dôvod, aby ho zavreli do záchytky. Pre mňa to bol zasa dôvod, prečo som si ho zapamätal.

Leto sa ešte len začínalo a s kamarátmi sme po robote skoro každý deň chodievali do záhradnej reštaurácie oproti Žabe. Niekoľkokrát sa tam ukázal aj Rasťo Piško - vtedy ešte údržbár v OÚNZ-te. Viedli sme nekonečné rozhovory o surrealizme, Ferových obrazoch, o maľovaní... Kalina tiež občas prišiel, ale takmer vždy opitý. Objavoval sa až podvečer. Na prstoch stopy farieb.
Raz sme tiež popíjali, keď prišiel triezvy. Presedel s nami celý večer a na druhý deň ma pozval do ateliéru.
Býval vtedy v panelákovej garzónke na prízemí na Ľadovni. Ako ateliér mu slúžila väčšia pivničná miestnosť v tom istom vchode.
Keď som za ním vtedy v nedeľu okolo deviatej ráno prišiel s boľavou hlavou po predchádzajúcej alkoholovej noci, Fero už robil ako divý. Mal rozmaľovaný cyklus dvanástich obrazov. Myslím, že to boli abstraktné krajiny podľa mesiacov kalendára. Ponúkol ma pivom.
Miestnosť bola zaprataná rozmaľovanými, ale aj hotovými obrazmi. Popri stene boli naukladané rámovacie lišty, našepsované sololity a všade množstvo prázdnych fliaš. Najomamujúcejšia však bola vôňa farieb, lakov a terpentínu. Posedel som asi hodinu. Nechcel som ho zdržiavať.
Fero mi priniesol z bytu niekoľko kníh, aby som si ich prečítal. Boli to napríklad od Marquéza Sto rokov samoty, alebo od Jana Weissa Dům o tisíci patrech.
Od vtedy som chodieval ku Kalinovi takmer pravidelne. Niekedy mal veľa roboty, niekedy sme posedeli aj dve hodiny. Rozprávali sme sa o jeho obrazoch, ale aj o čomkoľvek inom. Zarážal ma Ferov rozhľad. Z jeho rozprávania som vycítil, že by chcel ísť na voľnú nohu a robil všetko pre to, aby sa mu to podarilo. Nadával na Slovenský fond výtvarných umelcov, kde sa chcel stať členom, pretože bez toho nemohol predávať obrazy v Diele. Veľmi trpel tým, že nemal vysokú školu. Pripravoval svoju prvú veľkú samostatnú výstavu, ktorou chcel dokázať svoju silu.
Leto sa skončilo a s ním aj môj prvý pobyt v Martine. Koncom septembra som dostal povolávací rozkaz. Pred odchodom na vojnu som sa prišiel k Ferovi rozlúčiť. Tentokrát ma zavolal do bytu. Garzónku mal podobne zapratanú ako ateliér. Spával v spacáku na nafukovačke. Asi vycítil, ako mi pred odchodom na vojnu je, chcel mi urobiť radosť. Z police vytiahol obrovskú knihu akú som ešte nikdy nevidel. Mohla mať 40 x 40 cm, hrubá asi 8 cm a bola viazná v koži. Dôležitý bol však obsah. Fero vtedy robil v Neografii a tam si dal ušiť z čistého papiera túto knihu. Do nej si postupne kreslil svoje nápady. Boli tam zaujímavé návrhy šperkov, časti surrealistických obrazov. Prezrel som si to všetko a objavil som úplne iný, samostatne žijúci a vyvýjajúci sa svet. Fero hovoril, že to už radšej nikomu neukazuje, pretože raz to ukázal nejakému africkému študentovi a ten sa mu tam skoro zrútil.
Odišiel som "bojovať", ale na intenzívne prežité tri mesiace v Martine som nemohol zabudnúť. Raz, keď som mal slabšiu chvíľku, napísal som Ferovi, ako ma to na vojne všetko hnevá. Za dva alebo tri mesiace ma prekvapil list. Fero mi v ňom okrem iného píše:

... čo je to pár dní. Za ten čas môže chlap prepiť pečeň, postaviť dom, mať dve deti, vystriedať 15 daltonovských mileniek, napísať dve novely, namaľovať 200 akvarelov, 70-100 obrazov, 390 veršov, postaviť 25 km cesty, prejsť všetky múzeá na svete, prečítať 700 kníh, vyvolať a skončiť vojnu v nejakej zaostalej krajine, mať 4 výstavy absolútnych zvrhlostí, zničiť fabulu žiaka a postaviť učiteľa do role nevedomca. Teda tak. Žiaľbohu nič nie je lepšie u nás vynájdené...

kalina_kresba_min.jpg

Fero Kalina - z korešpodencie, 21x 36,5 cm, kresba tušom na papieri, 1982, archív autora

... Výstava moja dobre a perfektne dopadla. Chvalabohu je za ňou. Ďakujem i za to. Už som na voľnej nohe a ako hovorí Marc Chagall: idem zarábať na chlieb (i keď tak to doslova nemyslím)! ...

Po vojne som sa vrátil do Martina. S Ferom som sa stretával ďalej. Stále viac a viac chľastal. Mal obdobia, kedy celé týždne maľoval a inokedy neurobil za dlhý čas nič. Trápil ho nedostatok peňazí. Niekoľko krát si odo mňa požičal a nevrátil. Neboli to žiadne veľké sumy, ale keď zasa prišiel, aby som mu požičal, povedal som si, že to je už posledný raz. Potom som ho dlhý čas nevidel.
Raz ráno som išiel okolo ôsmej cez mesto, keď som ho zasa stretol.
"Kam ideš?" spýtal sa.
"Do Mliečneho baru na raňajky."
"Poď so mnou do Turca" presviedčal ma.
Tam bola jediná reštaurácia v Martine, kde nalievali už pred desiatou. (Istý čas za totality platil zákaz predaja alkoholu do desiatej hodiny. Komunistickí pohlavári vo vláde si mysleli, že tým zabránia aby sa pracujúci ľud ožieral.)
V Turci Fero naobjednával jedlo a pitie, ako keby mal prísť koniec sveta. Odišli sme pred obedom nielen naraňajkovaní, ale aj dobre chytení. Fero tam vtedy zaplatil skoro tisíckorunový účet. To bola vtedy polovica mojej výplaty. Tým nielenže splatil svoj asi stokorunový dlh, ale si nevedomky predplatil moju pomoc, keď už žil ako bezdomovec.
Bolo to niekoľko týždňov pred jeho predčasnou smrťou. Stretol som ho v meste oblečeného v starom (myslím, že ženskom) kožuchu. Pýtal si odo mňa cigaretu. Vtedy som už nefajčil, ale išiel som s ním do stánku a kúpil som mu celú krabičku. Šťastnejšieho človeka by som v tom okamihu asi v Martine nenašiel.
Fera je škoda. Keď som ho spoznal, bol na vrchole svojich tvorivých síl. Mal množstvo nápadov a silu ich zrealizovať. Ukázal mi iný svet - voňavý, farebný, inteligentný a tajomný. Alkohol mu bol nerovný súper. Zostalo po ňom však množstvo obrazov po martinských bytoch. Častokrát zaplatených iba alkoholom.
Keby sa dala urobiť výstava iba z tých obrazov, ktoré mal on najradšej a ktoré si, bezhlavo predané v peňažnej núdzi, kupoval niekedy naspäť, keď sa mu podarilo zarobiť. Bol to napríklad obraz s názvom "Zradné vody spodné". Vždy, keď sa mu vrátil do ateliéru, vedel som, že sa mu zadarilo.

***

Pred pár mesiacmi si tento článok prečítal na internete jeden z majiteľov dvoch Ferových obrazov a spýtal sa ma, či by som nechcel Kalinovi zorganizovať výstavu. Že by na ňu svoje obrazy požičal.

Na_sklonku_jesene_2_min.jpg

Fero Kalina: Na sklonku jesene 2, 45 x 45 cm, olej, kombinovaná technika na kartóne, 1988, súkromná zbierka

Pretože viem aké problematické je zapožičiavanie obrazov zo súkromných zbierok na podobné výstavy, ponuku som odmietol. Ale napadlo ma, že by bolo určite zaujívé urobiť o Ferovi knihu.
Bavím sa s tým už druhý mesiac a občas je to ako detektívka. Objavujem obrazy, kresby, objekty, ktoré som doteraz nepoznal. Hľadám súvislosti, zdroje jeho inšpirácie, ovplyvnenia inými. Získavam kontakty na ľudí, ktorým Kalinove obrazy visia v obývačkách.
Chcel by som aj týmto článkom poprosiť ľudí, ktorí majú jeho obrazy, kresby, objekty, šperky, prípadne majiteľa Ferovej knihy s kresbami, aby sa mi ozvali na moju e-mailovú adresu, ktorá je na boku pri mojom profile pod fotografiou. Nemusia to byť iba martinčania. Fero veľa obrazov predal cez Dielo a sú roztrúsené po viacerých kútoch Slovenska. Dokonca mám kontakt aj na ľudí v zahraničí.
V knihe nebudú uvedené mená majiteľov obrazov, bude tam iba, že dielo je v súkromnej zbierke.
Keď sa mi podarí zozbierať dostatok materiálu, vyberiem z neho to najlepšie a zostavím obrazovú publikáciu s krátkym životopisom, zoznamom výstav, rozborom tvorby a obsiahlejšou obrazovou prílohou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Gröhling je zrelý na demisiu

V Hirošime otvorili školy dva mesiace po naozajstnej atómovke.


Už ste čítali?