Ku Sliezskemu domu sme sa dostali z Tatranskej Polianky asi za hodinu a pol. Chodník prechádzal miestami hore korytom potoka, tak sa občas šmýkalo.
Po krátkom oddychu pri hoteli sme popri zamŕzajúcom Velickom plese vyšli ku Velickému vodopádu.
Tu nás čakal prvý strmší výstup. Vodopád už miestami tiež zamŕza.
Z chodníka nad ním sme sa pozreli naspäť ku Siezskemu domu, kde sme pred chvíľou oddychovali.
Keď sme sa pozreli kúsok ďalej, objavil sa zahmlený Spiš.
Postupovali sme hore Velickou dolinou ku Poľskému hrebeňu.
Po asi hodine stúpania sme sa dostali k Dlhému plesu, ktoré je už celé zamrznuté.
Aj vzduch sa ochladil. Slnko tu každý deň zasvieti iba na chvíľu. Na niektoré miesta sa už ani nedostane.
Pokračovali sme zasneženým chodníkom ponad pleso.
Dostali sme sa až na úplný koniec Velickej doliny.
Napriek tomu, že do Tatier chodievam pravidelne, kamzíka som doteraz naživo nikdy nevidel. Pred asi dvadsiatimi piatimi rokmi sme zazreli jedného v Slovenskom raji. Ale ten mal úplne iné sfarbenie ako kamzíky v Tatrách.
"Moju" prvú čriedu som uvidel na konci doliny. Boli ďaleko, ale aj tak som sa potešil. Zvyčajne tu asi nebývajú, ale zamrznuté hrebene ich nútia schádzať nižšie do doliny, kde ešte nájdu posledné zvyšky potravy.
Pri ceste naspäť sa na osvietenej strane objavil jeden osamotený. Bol oveľa bližšie, no stále na území, kde nebol turistický chodník. Tak som si ho iba priblížil teleobjektívom a vyfotil.
Keď som zišiel ešte nižšie, posledný stál takmer na chodníku. Čupol som si, aby ma nezbadal a rýchlo som si vymenil objektív. Kamzík sa ale nikam neponáhľal. Chvíľu ma pozoroval, potom pokračoval v pasení. Keď som sa k nemu pomaly blížil, zvláštne na mňa sypel.
Nechcel som ho vyrušovať, tak som asi pätnásť minút zostal stáť na mieste. Iba som fotil.
Keď sa napásol, odkráčal do neprístupného terénu.
Niektoré obrázky sa kliknutím zväčšia.
