Moje prvé výberové konanie

Autor: Miro Jankes | 20.2.2010 o 14:17 | Karma článku: 10,20 | Prečítané:  3410x

Do modernej budovy som prišiel 15 minút pred dohodnutým termínom. Bol štvrtok pred desiatou. Dva dni predtým mi okolo siedmej večer zazvonil mobil. Ženský hlas sa ma pýtal či som Miroslav Jankeš. Povedal som že nie. Že sa volám Jankes. A chcel som položiť. Nemám rád, keď ma niekto otravuje cez telefón s kadejakými "výhodnými ponukami", alebo prieskumami spokojnosti. Žena v telefóne sa ospravedlnila a spýtala sa, či životopis, ktorý som uverejnil na jednom z webových portálov, ktoré ponúkajú prácu, je ešte aktuálny. Povedal som že áno. Žena ma požiadala, či by som neprišiel vo štvrtok na výberové konanie do ich spoločnosti. Spýtal som sa o akú prácu ide. Povedala mi, že chcú obsadiť viac miest a všetko záleží na výsledkoch, ktoré dosiahnem. Sľúbil som, že sa pokúsim prísť. Vypýtal som si jej telefónne číslo. Ona ešte dodala, aby som si priniesol pero.

Vo foyeri budovy nikto nebol. Iba v jednej z kancelárií, ktorá mala otvorené dvere, sedelo dievča s nejakým klientom. Počkal som, kým skončia a spýtal som sa jej, kde mám ísť. Ona o žiadnom výberovom konaní nevedela. Povedala mi, aby som počkal na chodbe.
Skôr, ako som stihol vytočiť číslo na ženu ktorá mi v utorok volala, sa ma iná okoloidúca žena spýtala, či niečo nepotrebujem. Povedal som jej načo som prišiel. Poslala ma na tretie poschodie do zasadačky.
Bolo nás tam asi šesť. Iná žena, ktorá nám otvorila dvere nám priniesla fľaše minerálky a plastové poháriky. Povedala, že pani, ktorá to má celé na starosti sa chvíľu zdrží. Aby sme jej to prepáčili a počkali.
Keď sme čakali viac ako 15 minút, začal som si myslieť, že je to súčasť konkurzu. Nikde som ale nevidel kameru, ktorá by snímala naše chovanie v takejto situácii.
Medzitým prišli ďalší ľudia. Zišlo sa nás asi desať.
Žena nakoniec prišla. Predstavila sa, ospravedlnila a povedala nám, čo budeme nasledujúce tri hodiny robiť.
Postupne nám rozdávala testy. My sme ich vypĺňali, odpovede sme prepisovali do tabuliek, kreslili sme grafy.
Ich podstatou bolo zistiť na akú prácu sa hodíme, ako sa správame v tíme, aký je náš rebríček hodnôt. Tiež ako posudzujeme sami seba a ako posudzujeme okolie.
Jednou z úloh bolo napríklad porovnať dve podobné činnosti. Napísať klady a zápory každej z nich. Keď sme to mali napísané, vyzvala nás, aby sme prijali nejaké kolektívne stanovisko, ktoré by bolo konsenzom všetkých. Bolo to ohraničené dosť krátkym časom.
Tu sa ukázali prirodzení vodcovia, ktorí sa chopili iniciatívy a v skupine úplne neznámych ľudí sa snažili viesť diskusiu. Žena, ktorá nás testovala, nás pozorovala z boku a robila si poznámky.
Na konci diskusie sme sa dohodli na niekoľkých spoločných bodoch.
Pokračovaním tejto diskusie bolo zhodnotenie. Mali sme napísať ako sme s ňou boli spokoní, ako sme sa v nej cítili užitoční my sami, kto bol najprospešnejší a kto najviac diskusiu brzdil.
Po ukončení všetkých testov sme dostali časový termín, kedy máme prísť do inej miestnosti na desaťminutový osobný pohovor.
Skočil som sa najesť a asi po trištvrte hodine som už čakal pred dverami kancelárie. Vyšla z nich jedna zo žien, ktorá bola so mnou na testoch. Vošiel som dnu. Naša skúšajúca sedela v jednej časti kancelárie. V druhej sedela iná žena s nejakými "zákazníkmi".
Keď som si položil moje testy pred seba na stôl, stál pri nás jeden z mužov, ktorý bol tiež na testoch a pýtal sa ma, či mi nevadí, že som ho predbehol. Netušil som, že osobné pohovory sa pretiahli a ja mám ešte 20 minút čas. Ospravedlnil som sa a odišiel som znovu čakať na chodbu.
Keď som sa nakoniec dostal na rad, žena za stolom si prezrela moje výsledky. Ja som zatiaľ päť minút mal hovoriť o sebe, o tom čo som doteraz robil a o akú prácu mám záujem. Ona mi z vysledkov testov a zo životopisu, ktorý mala pri mojich testoch vytlačený povedala, akú prácu by som u nich mohol robiť. Musel by som ale odísť do Bratislavy.
Pretože si chcem nájsť prácu v Martine alebo najbližšom okolí (Žilina, Ružomberok), poďakoval som jej za ponuku a povedal som, že sa pokúsim nájsť niečo iné. Spýtala sa ma, či môže môj životopis posunúť inej firme, v ktorej mám šancu získať robotu na ktorú sa hodím.
Súhlasil som.
Napriek tomu, že som z výberového konania odchádzal bez zamestnania, neľutujem.
Metóda, ktorú táto firma používa pri hľadaní nových zamestnancov ma milo prekvapila. Myslím si, že podobný konkurz už hneď tak nezažijem.
Dozvedel som sa na akú prácu sa hodím a ktorým smerom by som mal hľadať. Tiež o aké zamestnanie sa určite nemám pokúšať, aby ma robota bavila a aby som z nej nebol nešťastný.
Prekvapila ma aj žena, ktorá to celé zorganizovala a viedla. Videl som na nej, že jej nejde iba o čiarku v kolonke. Skutočne som cítil, že mi chce pomôcť a že ju mrzí, že sa jej to nepodarilo.
Je teraz obrovskou nevýhodou, že na jedno pracovné miesto sa hlási aj dvadsať nezamestnaných.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nicholsonová: Dúfala som, že Matovič ako premiér odloží vzťahovačnosť

Rozhovory ZKH s europoslankyňou Luciou Ďuriš Nicholsonovou.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Gröhling je zrelý na demisiu

V Hirošime otvorili školy dva mesiace po naozajstnej atómovke.


Už ste čítali?