Prečo nemám rád (slovenských) politikov

Autor: Miro Jankes | 23.1.2010 o 20:57 | (upravené 23.1.2010 o 21:20) Karma článku: 9,94 | Prečítané:  1378x

Nemôžem písať o českých, poľských alebo maďarských, pretože na ich zázraky nenatrafím každý deň v správach. To už musia vyviesť dáku riadnu sprostosť, aby som sa o nich niečo dozvedel. Môžem písať ale o tých našich. Vraj sa tam hore pretŕčajú aj za moje peniaze, tak by bolo dobré ich občas skontrolovať. Hneď na začiatok musím napísať, že som pravičiar a ešte k tomu liberálny. Nerád platím obrovské dane, aby ich "sociálny" štát mohol prerozdeliť. A potom sa chváliť, čo všetko je u nás "zadarmo" a ako sa o nás dokáže postarať. Mal by som ešte dodať, že nie som v žiadnej strane a ani sa do žiadnej nechystám.

Na začiatku leta budú voľby. Keď si človek pozrie tú galérku postavičiek v parlamente aj mimo neho, nevie koho by mal voliť.
Slušného človeka tam treba hľadať lupou.
Keď sa Mečiar v júni 1992 prvýkrát dostal k moci, povedal som, že sa nebudem strihať ani holiť, kým odtiaľ neodíde.
Ten človek sa mi nepáčil od začiatku. Na všetko vedel odpoveď. Ale takú, akú chceli všetci počuť a pritom nič nepovedal.
Jeho panovanie trvalo do marca 1994.
Medzitým stihol s Klausom rozdeliť štát, v ktorom som sa narodil. Tam kde som sa v detstve a mladosti túlal, bolo zrazu hraničné pásmo a strážená hranica.
V autobuse z Púchova do rodnej dediny som pri jednom z mojich návratov zrazu videl sedieť hraničiarov, ktorí išli do služby.
(Syn jedného z dedinčanov dokonca sedel v base za prevádzačstvo.)
Praha, ktorú som mal tak rád, už zrazu nebola mojím hlavným mestom. Bolo to hlavné mesto iného štátu. Tak ako Budapešť, alebo Waršava.
Že sa títo dvaja politickí beťári neopýtali ľudí, ktorí v tom štáte spolu dlhé roky žili, či to chcú
mi ukázalo, čo si o takých politikoch mám myslieť.
Trvalo do marca 1994, kým sa Mečiar stratil.
Dlhé vlasy aj bradu som si ostrihal.
No ľudia sú nepoučiteľní.
Netrvalo dlho a náš baťuška sa do vlády vrátil.
Už som sa na to vykašľal.
Ľudia ho tam chcú, tak nech ho tam majú.
Na samostatné Slovensko som si tiež zvykol. Aspoň sa nemáme na koho vyhovárať, keď si niečo
pokazíme. Jedine že by sme povedali, že sa to spravilo samo.
Človeku odľahlo, keď sa Mečiar v roku 1998 stratil druhý krát.
Hlavne bola veselá jeho pesnička na rozlúčku: 

 

http://www.youtube.com/watch?v=fBwNvx57a7I

Dzurindovci prišli, aj keď nevyhrali voľby. A začali vládnuť.
Z hovorcu sa zrazu stal kráľ.
Časom sa im podrilo urobiť malú pravicovú revolúciu a prišli aj výsledky.
No možno práve na tom pohoreli.
Jednoduchý človek nepotrebuje ísť do hĺbky. Nepáči sa mu, že musí u doktora platiť 20 korún. Nezaujímajú ho makroekonomické ukazovateľe.
Nakoniec si to pokazili aj sami. Každý politik ako keby bol nakazený vírusom sľubovania.
A k tomu prešľapy.
Menšie, väčšie.
Napríklad neschopnosť priznať si pravdu a po prehratých voľbách vymeniť vedenie.
No zrazu sa objavil čarodejník. Zaujímal sa o každého človeka.
Dôchodcovia od neho dostanú vianočný príplatok.
Aj mamy s deťmi dostanú viac.
A vzniknú sociálne podniky.
To že ho dopredu ženie straaaaaašná, ale naozaj straaaaaašná túžba po moci nikomu nepovedal. Ale bolo to na ňom od začiatku prilepené ako samolepka na banáne.
Nechce sa mi písať o tom, čo sa mu za tých pár rokov zatiaľ podarilo.
Kto nemá klapky na očiach, nemôže to nevidieť.
Spolu s "triezvym žilinčanom" a odídeným a rozlúčeným Mečiarom nás ženú k svetlým zajtrajškom.
Akurát, že účet budem platiť aj ja.
Tak koho voliť?
Nevoliť?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nicholsonová: Dúfala som, že Matovič ako premiér odloží vzťahovačnosť

Rozhovory ZKH s europoslankyňou Luciou Ďuriš Nicholsonovou.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Gröhling je zrelý na demisiu

V Hirošime otvorili školy dva mesiace po naozajstnej atómovke.


Už ste čítali?