ONA a ON

Autor: Miro Jankes | 15.10.2009 o 16:29 | Karma článku: 4,48 | Prečítané:  798x

Napísal som poviedku. Poslal som ju do súťaže Poviedka 2009, ale porote sa nepáčila. Je škoda, že sa nikdy nedozviem prečo.

Takto si môžem akurát domýšľať: 
     1. neviem písať
     2. všetky z 263 poviedok, ktoré sa okrem mňa zúčastnili súťaže boli lepšie
     3. je to banálne zobrazená banálna téma
     4. alebo hocičo iné
Zatiaľ sa nechystám prestať písať. Celkom ma to baví. Objavil som čaro konštruovania textov. (Najzaujímavejšie je to vtedy, keď už nemusím nič konštruovať a píše sa to samé.)

ONA a ON

1

Bočnými uličkami sa blížili ku centru. Šofér linkového autobusu Košice – Londýn zahlásil do malého mikrofónu pred sebou:
„Liéž.“
ON si zobral malý ruksak, ONA cestovnú tašku a kabelku. Skontrolovali poličku
nad hlavami.
Vonku pri batožinovom priestore im ešte druhý zo šoférov podal väčší kufor
na malých kolieskach.
Autobus odišiel. Zostali sami v cudzom meste.
Podľa podrobných inštrukcií ich dcéry – volajme ju napríklad Petra, mali pokračovať po ulici až na koniec a potom zabočiť doprava na vlakovú stanicu. Lenže ulicu asi v strede pretínal po celej šírke stavebný plot. Nedalo sa ísť ďalej.
ON sa spýtal muža v stredných rokoch, idúceho po chodníku oproti, či hovorí
po anglicky. Ten nesúhlasne pokrútil hlavou. Napriek tomu to skúsil:
„Railway station? Where is station?“
Muž odpovedal niečo po francúzsky. A naznačil smer, kadiaľ mali ísť.
ONA začala byť nervózna:
„Toľké roky chodíš na angličtinu a aj tak ti to je nahovno.“
Kým to našli, ON sa spýtal ešte dvakrát. No po anglicky nehovoril z opýtaných nikto.

Zložili sa pri jednom z oporných stĺpov v smiešnej prízemnej budove.
Bola poskladaná z podobných dielcov ako naše unimobunky. Prístup k nástupištiam tvorili provizórne drevené rošty.
(V neďaleko stojacej modernej staničnej budove, strechou pripomínajúcej plachetnicu, bolo počuť buchot strojov. Veľkú časť stien pokrývalo zvonka aj zdnu lešenie.)
ON sa postavil k najbližšiemu okienku:
„Do you speak English, please?“
Žena za sklom nerozumela anglicky. Ukázala na kolegu pri tretej priehradke.
Tam vybavil všetko, čo potreboval.
Museli čakať ešte viac ako hodinu.
Na nástupišti, kam mal prísť ich vlak, stál zatiaľ iný.
Sadli si na lavičku.
Do pristavených vagónov nastupovali okrem bežných cestujúcich aj skupinky detí s mladučkými vychovávateľkami alebo vedúcimi. Možno šli do tábora, alebo na výlet. Leto sa ešte len začínalo. Malí turisti s batôžkami na chrbtoch sa prekrikovali a jeden z chlapcov z nepozornosti zakopol o ich kufor.

Belgicko bola pre nich doteraz úplne neznáma krajina.
Na Slovensku, keď sa ON kdekoľvek dostal ku koľajniciam, vedel odkiaľ a kam vedú. Väčšinou už v tých mestách aspoň raz bol, alebo nimi prechádzal.
Tu nie. Nepoznal hlavné trate, ani aké sú vzdialenosti medzi väčšími mestami.
Nové boli pre nich belgické vagóny, sprievodca, aj francúzsky alebo holandsky hovoriaci spolucestujúci. Ale toto bol skutočný, obyčajný život v neznámom prostredí. Bez sprostredkovania cestovnou kanceláriou, bez ďalších Slovákov alebo Čechov okolo. Odkázaní sami na seba.
Chvíľami mal radosť, že sa dokázal dohovoriť.
Za oknami vlaku ubiehala rovinatá krajina podobná Holandsku.
Popŕchalo a diaľku zahaľovala hmla. Popri trati sa na väčšinou zatrávnených pozemkoch pásli kravy, kone. Občas ich striedali sady s hruškami alebo jabloňami.
ONA sa tešila na dcéru. No mala zmiešané pocity z prvého stretnutia s budúcim zaťom.
Petra prišla do Holandska už pred mesiacom. Každý rok cez vysokoškolské prázdniny robieva v hoteli chyžnú.
Keď prídu do Maastrichtu, majú sa jej ozvať.

Po vystúpení z vlaku hľadali v staničnej hale malý obchodík s kvetmi. Pred ním sa mali stretnúť s dcériným frajerom. Nikto tam však nečakal.
Prezerali si všetkých černochov na stanici. Ani jeden z nich sa na Bena nepodobal.
ONA povedala nahnevane:
„Aspoň prvý krát mohol prísť presne!“

2

Zo šálok sa šírila príjemná vôňa kávy a čaju. Na stole čerstvé croissanty, maslo, med a džem. Tiež slané žemle a holandské syry. S bylinkami alebo s cesnakom.
Boli v študentskej ubytovni v malej belgickej dedinke. Maastricht bol odtiaľ asi 15 minút autobusom, za belgicko - holandskou hranicou.
Vonku slnečné ráno. Modrá obloha, akú už dlho nevideli.
Za veľkým francúzskym oknom, ktorým sa dalo prejsť do záhrady, v riadkoch čerstvo pokosená tráva. Vo fotelkách sedeli ON, ONA a Ben. Petra odišla do roboty.
ONA sa chcela s Benom porozprávať.
„Rokovací jazyk“: angličtina.
ON robil prvý krát v živote tlmočníka.
ONA:
„Peťa nám napísala, že by ste sa chceli vziať. No ty si moslim. Nevadí ti, že tvoja žena nebude rovnakej viery?“
Ben: “Nezáleží na tom, či je niekto moslim, žid alebo kresťan. Dôležitejšie je aký je to človek.“
ONA sa otočila na muža: „Prečo nič nepovieš?“
ON sa pridal:
„Nevadí mi tvoja farba pleti. Naozaj. Skôr sa obávam toho, že každý z vás vyrastal v inej kultúre.“
Ben: “Keď som Petru uvidel, vedel som, že je to tá pravá. Videl som jej to v očiach.“
ONA: „Ako si predstavuješ budúcnosť s Petrou?“
Ben: “Chcel by som jej zabezpečiť slušný život.“
ONA: „Kde budete žiť?“
Ben: “Zatiaľ tu v Belgicku. Vybavujeme si doklady, aby sme tu mohli zostať.
ONA: „Ty si tu teraz nelegálne?“
Ben: “Skončilo mi povolenie na pobyt.“
ONA: „Prečo utekajú ľudia z Nigérie?“
Ben: “Z Nigérie odchádzajú ľudia z viacerých dôvodov. Napríklad za vzdelaním.“
ONA: „Prečo si odišiel ty?“
Ben: “Okrem iného by som chcel zistiť, prečo nás belosi toľké roky drancovali. Prečo od nás napríklad berú za minimálne ceny kakao a potom ho za drahé peniaze predávajú ako čokoládu.“
ONA: „Prečo tú čokoládu nevyrábate sami a nepredávate ju draho vy?“
Ben: “Chýba nám technológia. A peniaze.“
ONA: „Ľudia u vás hladujú?“
Ben: “Naša krajina nie je chudobná. Máme ropu aj priemysel. Preto nás nemajú Američania radi, že s nimi nechceme obchodovať.“
Rozhovor pokračoval ešte asi hodinu. Napriek tomu, že hľadali jednoduché vety,
ON bol po ňom unavený ako keby tlmočil celodennú konferenciu.

Neskôr s Petrou a Benom strávili spoločný víkend pri pobreží Severného mora.
Bola letná sezóna, ktorá atmosférou pripomínala dovolenky v Chorvátsku alebo Španielsku. Akurát teplota mora bola o niekoľko stupňov nižšia.
ON a ONA sa túlali aj po opustených pobrežiach. Ležalo tam množstvo mušličiek rozličných tvarov. Niektoré netradičné nikdy predtým nevidel. Napríklad jeden druh tvarom aj veľkosťou pripomínal zloženú britvu jeho otca.
Pri ceste od mora sa chceli zastaviť v malom mestečku na večeru. V reštauráciách mali však iba fastfoodové jedlá.
Petra povedala: „Poďme domov. Ben niečo urobí.“

Asi dve hodiny po príchode dcéra na nich zavolala:
„Je prestreté. Poďte večerať!“
V strede stola stál väčší hrniec s tmavočervenou, veľmi štipľavou, ale zároveň aj veľmi chutnou omáčkou. V nej bola namočená udusená ryba podobná nášmu kaprovi. Na menšej mise kaša. Vyzerala ako zemiaková, ale vône nepripomínali nič
z toho, čo poznali. Na stole boli ešte opečené slané plátky banánov a fľaša bieleho vína.
Po prípitku prehovoril Ben.
Dcéra prekladala:
„Ospravedlňujem sa, že to nemôžem urobiť tak, ako je to v našej krajine zvykom. Nemáme zatiaľ na to podmienky, ale aj tak by som vás chcel poprosiť o Petrinu ruku.“
ONA aj ON zostali zarazení. Do očí sa mu od dojatia tlačili slzy. Nikdy si nepredstavoval dcérinu svadbu. Stále ju videl ako kučeravé čiernovlasé dievčatko s malými vrkôčikmi. A zrazu bol na druhej strane stola takmer neznámy muž, ktorý si ju chce zobrať za ženu.
Nevie tak dobre po anglicky, aby z rozhovoru spoznal, či niekto niečo myslí tak, ako to hovorí. Niekedy to nedokázal hneď vycítiť ani v slovenčine.
Videl, ako sa ONA tomu bráni. Bojí sa o dcérinu budúcnosť. Je jej ľúto, že si dcéra nenašla muža podľa jej predstáv.
Všetci sa pozerali na neho.
ON vstal:
„Ťažko mi niečo hovoriť. Ale dávam vám šancu. Iba od vás záleží, ako si zariadite svoj život. Dúfam že nikdy neoľutujete, že ste sa stretli a rozhodli spolu žiť.“

3

Mesiac a pol po ich návrate na Slovensko prišlo oznámenie o svadbe.
ONA potom dcére napísala mail:

Draha Peta.
Dufala som, ze si to este rozmyslis a pockas s tym sobasom, dokial skoncis skolu, predsa mas len 20 rokov.
Myslela som, ze tak zavazne rozhodnutie budes konzultovat s rodicmi. A ak ta ma Ben skutocne tak rad, mohol pockat dokial ukoncis skolu.
Vzdy som si predstavovala, ze ked sa raz moja dcera bude vydavat, urobime jej krasnu svadbu, aby na nu spominala pocas celeho zivota.
Neviem, ci sme urobili nejaku chybu, ale myslim si, ze sme Ta viedli spravne a snazili sme sa Ti pomoct a vychovat Ta ako sme najlepsie vedeli.
Sobas je velky zavazok, nie kupit si nove saty a ked sa Ti nepacia, vratis ich. Uvedom si, budes mat deti. Je to zodpovedne.
Co ak sa nieco medzi Benom a Tebou stane, vzdy budu deti trpiet ak sa vratis s nimi, aj ked u nas mas vzdy naruc otvorenu, predsa, je tu rasizmus.
Bude Ta to trapit, ked budes vidiet ako Tvoje deti trpia.
Som smutna. Prebrali sme to s tatom a povedal mi, aby som sa netrapila a pritom viem, ze jemu to nieje lahostajne.
Aj ked medzi mnou a tatom pride k hadke, mam v tatovi oporu a skutocne ho mam rada. Ukazal sa jeho charakter pocas mojej choroby aky je to velky clovek, lebo bojoval so mnou, vazim si ho.
Mam Ta velmi rada ako moze mat matka milujuca dieta.
Vzdy budem stat pri Tebe.
Mama.

Petra odpísala:

Mami ja viem, ze to myslis so mnou dobre, ale ja uz som sa tak rozhodla. Ja viem, aky Ben je a ako aj on mna vzdy podrzi, ked to potrebujem. Manzelstvo je vzdy risk, ci je to s bielym ci s ciernym, ci v 20-tke ci v 40-tke....Lubim ta velmi tiez, ale chcem aby si uz zacala respektovat, ze nie som mala a som schopna sa rozhodovat
o svojom zivote. Posielam pusy...papa

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Gröhling je zrelý na demisiu

V Hirošime otvorili školy dva mesiace po naozajstnej atómovke.


Už ste čítali?