Pokus o román (pokračovanie)

Autor: Miro Jankes | 26.9.2009 o 0:20 | Karma článku: 2,12 | Prečítané:  696x

Chlapec sa narodil zdravý. Aj keď bol trochu menší, než obvykle novorodenci bývajú, nič podstatné mu nechýbalo. Iba priedušky pár mesiacov po narodení nepracovali stopercentne, preto sa musel načas vrátiť do nemocnice. Nič si nepamätal. Všetko sa musel učiť úplne od začiatku. Najskôr vnímať okolitý svet, potom rozprávať, chodiť. Niektoré udalosti si z toho obdobia zapamätal až do smrti.

Napríklad ako ho mama uložila do kočiara spať a on sa začal dusiť vankúšikom. Nerád odvtedy spával bez vyššieho vankúša pod hlavou.
Za tých pár rokov to bolo rozbitých kolien. Občas aj hlava alebo lakeť.
Ale inak bol svet celkom zaujímavý.
Zoznámil sa s Bundášom. Bol chlpatý a mama hovorila, že má blchy. Preto musel spávať v búde pri dome. Dnu ho nikdy nepúšťali.
Celý dvor bolo treba preskúmať. Dalo sa tam kadečo nájsť.
Raz zbadal hada, ako sa plazí po poľnej ceste, ktorá prechádzala okolo ich domu a kadiaľ každé ráno a každý večer sused hnal kravy na pašu a z paše.
Had sa zvláštne vlnil v pieskových koľajach cesty.
Chlapec išiel pomaly za ním. Keď zbadal mamu, zakričal na ňu, nech sa aj ona ide na hada pozrieť.
Mama so strachom v očiach pribehla z poľa s motykou. Práve okopávala zemiaky na roli pred domom.
Hada jedným uderom motyky zabila.
Hlava bola od úderu úplne rozmliaždená, ale chvost sa ešte dlhý čas mimovoľne hýbal.
Mama ho nabrala na veľkú hliníkovú lopatu a hodila ho vedľa cesty do trávy.
Keď sa večer vracal sused s kravami z paše a uvidel zabitého hada, podobral ho palicou a zavesil na vŕbu pri moste.
Niekoľko dní sa na neho chodili všetci pozerať, ako ho žerú muchy.
Vŕb popri potoku rástlo viac. Niektoré boli už staršie. Otec ich často orezával. Preto mali všetky podobný tvar. Asi dvojmetrový kmeň a na ňom čiapku z tenkých prútov.
Tie úplne tenké sa používali na prútenné koše, z hrubších si na jar chalani robili píšťalky.
O tri roky starší sused, ktorý chodieval s kravami, mu raz ukázal ako sa taká píšťalka vyrába.
Musel si odrezať vŕbovú palicu práve vtedy, keď sa nalievala jarnou miazgou. Medzi kožou a bielym drevom bola vlhká tekutina.
Bolo treba odrezať taký konár, obkrúžiť časť kôry ostrým nožíkom a potom jemne obúchať rúčkou noža po kôre až dovtedy, kým sa úplne neoddelila od dreva a nedala sa jednoducho v kuse zvliecť z palice.
Malý nožík bola základná výbava každého budúceho chlapa. Mal ich počas detstva niekoľko. Väčšinu z nich buď našiel, alebo vymenil medzi chalanmi za iné veci.)
Do dutej vŕbovej kože sa urobila dierka v tvare ležatého veľkého D. Z palice sa vyrezala vrchná zátka na ktorej sa z jednej strany zrezala rovná ploška, aby sa vdychovaný vzduch dostal práve ku D-čkovitému otvoru.
Zo spodu koženého valca sa zasunul zasa iný kúsok palice. Taký dlhý, aký vysoký zvuk píšťalky sa chcel dosiahnuť.
V jednom kmeni vŕby raz na jar bolo počuť jemný škrekot. Otec chlapca zavolal. Pristavil rebrík ku vŕbe a nechal ho po ňom výjsť. Cez okrúhly vyďobaný otvor nakukol do vnútra dutého stromu.
V tme videl štyri alebo päť doširoka otvorených zobáčikov, kričiacich od hladu. Boli to malé drozdy. Otec povedal synovi, aby nenápadne odišli a počkali, kým priletí drozdí otec, alebo mama s muchou alebo červíkom v zobáku a nakŕmi mladé.
Syn sa tam chodil pozerať často, ale vždy nenápadne, aby vtákov nerušil. A nechcel to povedať ani druhému susedovi, pretože vedel, že ten by malé vtáčiky z hniezda vybral.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Gröhling je zrelý na demisiu

V Hirošime otvorili školy dva mesiace po naozajstnej atómovke.


Už ste čítali?