Na Slovensku je to tak

Autor: Miro Jankes | 18.10.2008 o 20:53 | Karma článku: 2,91 | Prečítané:  869x

(úryvok) Lietadlo odlieta z torontského letiska s polhodinovým meškaním. Muž okolo päťdesiatky. Plešatý s prešedivelou bradou. Vyzerá starší. Sadá si na svoje miesto. Je to na pravej strane hneď pri uličke, kúsok za krídlom. Druhé sedadlo vedľa neho pri okne zostáva voľné. Až tesne pred odletom si tam sadne mladá, na krátko ostrihaná blondýnka. Všimol si ju už v odletovej hale. Mala voľné, žltokrémové pásikavé tričko a modré rifle. Určite nemá podprsenku.

Muž jej uvolnil cestu.
Za chvíľu lietadlo štartuje.
Dievča sa po polhodine letu zabalí do deky a na štyri hodiny zaspí.
Muž si založí na uši slúchadlá, ktoré rozdávali letušky. Na ovládači v opierke rúk si prepne kanál s jazzom a v polosne spomína.

Bolo to už pred viac ako tridsiatimi rokmi.
Praha.
Letná brigáda cez prázdniny.
Tomáš sa dva týždne naťahoval s plnými bedničkami mlieka. Sťahoval z valčekového dopravníka celé rady nad sebou poukladaných tmavomodrých prepraviek na nízky plošinový vozík. Keď vozík naplnil, odťahoval ho do asi dvadsať metrov vzdialenej miestnosti, ktorá celá slúžila ako chladnička. Dvere sa na nej hermeticky zatvárali veľkými pákovými mechanizmami.
Keď odtiahol vozík, na jeho miesto sa postavil kolega. Pás bežal takmer nepretržite, preto sa museli striedať. Kolieska hrkotali po dlhej chodbe na nerovnomerne vystupujúcich dlaždiciach. Prepravky do seba zapadali, ale občas sa celý rad nebezpečne zakymácal. S naloženým vozíkom nesmel robiť žiadne prudké pohyby.
Brigáda pre väčšinu spolužiakov zajtra končí.
Odchádzajú na Slovensko. Iba on a jeho kolega - pražák - ešte zostávajú.
Majster im ponúkol vyššiu mzdu, ak ešte aspoň tri týždne vydržia.
Nemá sa kam ponáhľať. Doma by musel tak či tak pomáhať otcovi na poli a okolo domu a bolo by to zadarmo.
A otec? Komplikovaná povaha. Nikdy si s ním nerozumel.

Večer je rozlúčka na izbe. Bývajú priamo v mliekarni.
(Vypratali im dve kancelárie, nasťahovali poschodové postele.)
Strávil tu dva veselé týždne. Po robote sa túlal sám po meste, pozrel si výstavy, občas skočil do kina.
Dievča nemá.
Ani dnes sa mu nechce zostať s ostatnými.
Vybral sa radšej do mesta.
Okolo deviatej, keď sa vrátil, zábava ešte pokračovala. Ivan ho zavolal aby si s nimi išiel vypiť. Rozlievalo sa červené vino.

Blondýnka zabalená v deke na vedľajšom sedadle sa zamrvila. Ktovie, čo je zač. Ani sa nestihli predstaviť.
Otočená k nemu chrbtom. Deka ju zakrýva skoro celú. Iba tesne nad rifľami vidno v medzere kúsok nahého chrbta. Má tam vytetovaný komplikovaný farebný ornament, ktorý chrbtica rozdeľuje na symetrické polovice.

Muž znova upadá do polosna spomienok:
V ich izbe je nezvykle veľa dievčat. Chalani pozvali na rozlúčku aj baby z gymnázia, ktoré robili s nimi ale v inej časti mliekarne. Niektoré už videl, väčšinu nepozná.
Dievča s dlhšími plavými vlasmi rozlieva víno. Tomáš nemá pohárik. Preto spojí dlane do imaginárnej nádobky. Ona mu s úsmevom do nich skutočne naleje trochu vína. Vôbec to nečakal.
Chvíľu sa s ňou rozpráva. Volá sa Maťa. Študuje na gymnáziu v ich meste. Je o ročník od neho staršia.

Na druhý deň všetci odišli. Zostal vo veľkej izbe sám. Zrazu prázdna miestnosť s jedinou posteľou.
Zvyšok zariadenia ráno rozobrali a odniesli do skladu pri schodoch.

Až asi dva mesiace po návrate z Prahy mu raz Ivan povie, že sa Martina na neho vyzvedala. Pýtala sa či s niekym chodí.
Úplne na ňu zabudol. Páčia sa mu chlapčenské typy dievčat. Maťa je pre neho príliš pekná. Jemná tvár so sivomodrými očami.
Odkáže jej po Ivanovi, že by sa s ňou rád stretol.

Slečna vedľa sa zobudila a odišla na záchod. Keď sa vrátila, začala si čítať knihu.
Vedľasediaceho muža to zaujalo. Bola to hrubšia kniha od Junga a bola v slovenčine.
Doteraz si vymenili iba zopár anglických fráz. Muž sa jej preto spýtal:
„Myslel som si, že ste kanaďanka. Ale keď vidím vašu knihu, asi viete aj po slovensky.“
„Som zo Slovenska. Vraciam sa do školy po dvojmesačnom pobyte u príbuzných.“
„Zaujíma vás psychológia?“
„Študujem ju v treťom ročníku na výške v Bratislave“
„Moje meno je Tomáš“
„Ja som Eva.“
„A baví vás tá škola?“
„Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, ale postupne ma to zaujíma stále viac. A veľmi záleží od učiteľov, či dokážu študentov pre ten predmet nadchnúť alebo im ho sprotiviť.“
Po krátkom rozhovore o škole Tomáš pokračoval:
„Vždy ma zaujímalo, prečo ľudia tvoria. Prečo napríklad v jednej rodine sú traja súrodenci a každý z nich je úplne iný. Jeden sa stane alkoholikom, ďalší náboženským fanatikom a tretí po celý život tvorí.
Čo to spôsobuje, že napriek tomu, že všetci vyrástli v tých istých podmienkach a mali rovnakých rodičov sú takí rozdielni.“
„Má to viaceré príčiny. Veľmi dôležité sú genetické predpoklady, vplyv prostredia ale aj vzťah ku matke...“
V podobnom duchu sa rozprávali počas nasledujúcich piatich hodín letu.
Dievča mu odporučilo, ktoré knihy si má prečítať, ktorí filozofovia a psychológovia sa s tou témou zaoberali a ako.

Desaťhodinový let ubehol veľmi rýchlo. Zrazu boli nad Rakúskom. Na letisko do Budapešti to bol už iba kúsok.
Lietadlo začalo pomaly klesať. Vonku krásne, slnečno.
Pozerali spolu cez okno na malé domy, jazero a rôznofarebné polia. Muž si nemohol nevšimnúť malý prsník, ktorý bolo dievčaťu vidno z boku cez voľný rukáv trička.
Bol to naozaj estetický zážitok.
Dievča sa stále pozeralo na krajinu pod lietadlom a svojmu neposlušnému tričku nevenovalo pozornosť.
Nakoniec si v letiskovej hale poďakovali za príjemne strávený let a rozlúčili sa.

***

Tomáš si požičal v Budapešti malé auto. Vôbec sa mu nepáčila farba, ale v požičovni boli všetky rovnaké. Netradične hráškovo - zelené. Majiteľ požičovne sa snažil ochrániť ich pred ukradnutím aj takýmto spôsobom.
Muž nebol dvadsať rokov na Slovensku. Chcel vidieť, ako sa zmenila za ten čas Bratislava.
Auto malo spoľahlivé GPS, preto rýchlo našiel všetko čo hľadal a po dobrom aj keď predraženom obede v reštaurácii, s divne sa tváriacou obsluhou, sa vybral podvečer po dialnici na sever.
Pamätal si tú cestu z Bratislavy do Piešťan. Tam vždy dialnica končila a on sa trmácal domov po krivoľakých úzkych cestách. Teraz išiel po nej až takmer do Púchova. Takto rýchlo sa sem z Bratislavy ešte nikdy nedostal.
Autostráda, aj keď užšia ako tie v Kanade, mala celkom dobrý povrch bez vyjazdených koľají. A nezvykle málo aút.
Iba kúsok za Trenčínom, už v tme, si zrazu všimol, že medzi koncovými svetlami posledného auta a ním sa niečo mihlo. Inštinktívne spomalil a aj keď išli oproti autá, na chvíľu prepol na diaľkové svetlá. A urobil dobre. Asi päťdesiat metrov pred sebou uvidel jazdiť vo svojom pruhu vysoký prívesný vozík z ktorého trčali dve konské hlavy. Nesvietili na ňom zadné svetlá, iba trojuholníkové odrazky odrážali jeho reflektory. Keby si ho nevšimol, bol by do neho v stodvadsaťkilometrovej rýchlosti narazil.
Ubytovanie v penzióne, ktorý si našiel ešte v Toronte na internete nebolo oveľa horšie než boli fotky na stránkach. Unavený sa osprchoval a ľahol si do postele. Cítil časový posun, únavu z desaťhodinového letu aj z troch hodín v aute. Zaspal tak rýchlo, ako už dávno nie.
Snívalo sa mu o rodnom dome.
Otec ho nikdy nedostaval. V sne bola prístavba hotová. Všade veľmi veľa svetla a keď vyšiel za dom, nič tam nebolo tak ako v skutočnosti. Namiesto strmo stúpajúceho lesa vošiel do starého, nízkou trávou zarasteného lomu s pramienkami čistej vody. V celom sne bolo príjemne a útulno. Bol farebný a všetko sa odohrávalo v lete. Ale koniec sna si nepamätal.

Aj keď spal dobre, necítil sa úplne v poriadku. Na zmenu časového pásma si vždy musí zvykať aspoň tri dni.
Počasie sa nezmenilo. Stále je pekne.
Zamieril najskôr do osemnásť kilometrov vzdialenej dediny ku rodnému domu. Ešte mal v hlave príjemnú predstavu zo sna.
Dom bol však v oveľa horšom stave, než si pôvodne myslel. Strecha na jedinej miestnosti, kde prežil s rodičmi a súrodencami detstvo sa úplne prepadla a strhla so sebou aj steny. Bola to už iba kopa spadnutých, popraskaných a prehnitých dosiek. Prístavba bola na jednej strane tiež prevalená. Dážď, sneh a čas začali pomaly svoju robotu.
Dom už sa nedá opraviť. Bude ho treba zbúrať, aby sa nezrútil na nejaké decká, ktoré podobné miesta priťahujú ako zakázané ovocie.
Obišiel celý pozemok, kde strávil svojich prvých pätnásť rokov života. Stromy a kríky vyrástli. Časť hory vyrúbali. Trčal tam úplne neznámy kus krajiny.
Ale našiel aj známe skaly. Tie sa vôbec nezmenili. Iba sa mu zdalo, že sa nejako zmenšili a boli bližšie pri sebe. Ale to bol určite iba dojem.
Pamätal si iba ako to vyzeralo, keď bol malý.
Zrazu zbadal na poľnej ceste suseda. Bol o necelé tri roky od neho starší a moc sa nezmenil. Podali si ruky. Tie susedove boli zvláštne fľakato - hnedé.
"Čiscel som orechy" - počul po dlhom čase vetu v nárečí, "a čo ca sem privjádlo? Duho si tu neból."
"Máme dnes v krčme stretnutie spolužiakov".
"Ahá."
Povypytoval sa na rodákov, kto zomrel, kto sa odsťahoval. Po polhodine nasadol do smiešneho zeleného auta a odišiel na cintorín, pozrieť hroby rodičov.
Na väčšine obrúb bolo stále vidieť otcovu robotu. Mali zvláštne vypracované vonkajšie boky. Otec pomocou maliarskej štetky vytváral z omietky pravidelnú štruktúru. Volal to rustika. Okraje ornamentu ukončoval presným ťahom úzkej špachtle. Bol veľký puntičkár. Neraz mu Tomáš musel dlhé hodiny pritom pomáhať.
Nové obruby už boli úplne iné.
Hrob rodičov so starými fotkami v sklenenej vitrínke našiel hneď. Bol nedávno pokosený. V strede dvojhrobu stála keramická váza s umelými kvetmi.
Tie nikdy nemal rád.
Vždy, keď prišiel na cintorín k rodičovským hrobom, spomenul si na mamu. Ako raz boli spolu v Čechách v malej dedinke pri hraniciach s Nemeckom na hrobe jeho babky - maminej mamy. Tá zrazu začala trhať zúrivo burinu. Dala hrob za hodinu do poriadku, ale jej snaha sa mu zdala smutno - smiešna. Dlhé roky sa sem mama nedostane a burina za pár mesiacov zasa narastie. Tá nezmyselná zúrivá činnosť ako keby mala prehlušiť jej smútok.
Pomaly schádzal strmým svahom do spodnej časti cintorína. Otcove obruby boli skoro všade. Niektoré pomáhal betónovať.
Zišiel až dolu ku plotu. Tam kedysi pochovávali samovrahov. Boli tu nové hroby so známymi menami. Ale ľudí a tváre si k nim nevedel priradiť.
Keď sa okolo prestavaného domu smútku vracal naspäť, stretol sa s mužom v asi jeho veku. Krivkajúc odchádzal tiež z cintorína. Pozdravili sa a zrazu si uvedomil, že je to spolužiak Peter.
Tiež ide na stretnutie.
Cestou do krčmy sa povypytovali navzájom na svoje životy po skončení základnej školy.
V dedine sa k nim pridal iný muž. Peter ho poznal. Až keď povedal, že sa ide ešte domov prezliecť a o piatej príde, Tomáš sa ho spýtal, či aj on je ich spolužiak. Usmial sa a povedal:
"Ja som Z
deno, čo ma nepoznáš?"
Muž ho od školy nestretol. Nikdy by v chudom fičúrovi s fúzmy nespoznal malého tučnejšieho spolužiaka z učiteľskej rodiny. Nič v ňom z tej spomienky nezostalo.
Mali ešte dve hodiny do začiatku. Tomáš pil iba kofolu, zato Peter stihol za necelé dve hodiny vypiť šesť poldeci borovičky a ešte ich preložiť šiestimi pivami.
Na Slovensku sa pije iná liga, než na akú je zvyknutý.
Pomaly prichádzajú ďalší spolužiaci. Je to niekedy ako krížovka - uhádnuť, kto sa skrýva za zmenenou fasádou. Niektorých spoznajú hneď, niektorí ako keby sa úplne celí vymenili.
O piatej ich je už asi dvadsať.
Vyberú sa, ako pri každom takom stretnutí najskôr na cintorín. Sú tam pochovaní dvaja spolužiaci, ktorí zomreli už dávno. Jeden ako desaťročný na leukémiu, druhý sa ako devätnásťročný zabil na aute.
Spolužiačka rozdáva pri bráne cintorína malé kahančeky. Muža zarazí, že namiesto dvoch rozdáva tri. Až tu sa dozvedá, že ich spolužiačka Symona zomrela minulý rok tiež na rakovinu. Je to preňho riadny šok. Po základnej škole ju stretol iba raz. Vyrástla z nej riadna baba. Bola vtedy na vrchole svojej krásy a dnes jej zapaľujú sviečky. Hrob má práve dolu pri plote, kde sa pred dvomi hodinami motal. Nikdy by ho nenapadlo, že tam leží práve ona.
Celý večer sa snaží s tým vyrovnať. Ale už to asi tak bude vždy, keď sa stretnú. Sviečok bude iba pribúdať.
O desiatej sa so všetkými rozlúčil a vrátil sa do penziónu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nicholsonová: Dúfala som, že Matovič ako premiér odloží vzťahovačnosť

Rozhovory ZKH s europoslankyňou Luciou Ďuriš Nicholsonovou.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Gröhling je zrelý na demisiu

V Hirošime otvorili školy dva mesiace po naozajstnej atómovke.


Už ste čítali?