2 813 kilometrov za štyri dni

Autor: Miro Jankes | 23.9.2008 o 0:15 | Karma článku: 6,46 | Prečítané:  2465x

Štvrtok 18. septembra pár minút po šiestej ráno. Včera som natankoval plnú nádrž, kúpil som si na pumpe slovenskú mesačnú dialničnú nálepku. Všetko, čo potrebujeme na štvordňovú "expedíciu" sme so ženou, synom a jeho frajerkou zabalili. Štartujeme. Smer - Belgicko. Pretože sme riadne naložení, upravujem ešte nastavenie stretávacích svetiel, aby som neoslňoval oprotiidúce autá. Ako prechádzame rannými uličkami Martina, osvetlenými iba pouličnými lampami, uvedomím si, že som vôbec netušil, že sa práve tadiaľto ide do Belgicka.

Čo som si to zasa vymyslel? - počujem v podvedomí známy opatrnícky hlások.
Intenzívne šoférujem ešte len tri mesiace a neviem, či som to s tou mojou odvahou neperehnal.

Strečnom prechádzame po zúženej, práve opravovanej a rozširovanej ceste, bez väčšieho zdržania.
Aj jazda po dialnici až skoro do Bratislavy plynie rýchlo.
Dvadsať kilometrov pred prístavným mostom vidno pmaly sa pohybujúcu kolónu.
Zastavujeme. Preradiť na jednotku, kúsok sa posunúť, zasa zastať. Občas stihnem preradiť aj na dvojku, ale autá predomnou už zasa stoja. Táto "veľmi zaujímavá činnosť" nakoniec trvá asi jeden a pol hodiny.
Dva pruhy dialnice sa zbiehajú kvôli oprave do jedného a my v rannej špičke spoznávame, ako chutí Bratislava.
Zatiaľ nás však nič nesúri, tak trpezlivo preraďujem, a "prískokmi vpred" sa nakoniec dostaneme aj za ten most.
Potom už Rakúsko s impozantnými veternými elektrárňami, dialnica okolo Pandorfu do Viedne.
Rakúsku dialničnú nálepku som si kúpil ešte na slovenskej pumpe, keď som mal prvú prestávku po odšoférovaní dvoch hodín. Povinné reflexné vesty pre každého člena posádky (ktoré nesmú byť zelené)tiež ležia po ruke.

Orientujem sa podľa vytlačených máp a križovatiek zo stránky via michelin a kontrolujem smerové tabule. Wien, Linz, Passau. Udržiavané dialnice s množstvom odpočívadiel, kde podstivo každé dve hodiny zastavujem, naťahujem kosti.

Passau je už na nemeckej strane. Kilometre na tachometri pribúdajú. Autá so slovenskou ŠPZ-tkou nevidno. Iba občas kamión.
Mapy fungujú bezchybne. Občas si overím našu polohu a nasledujúcu trasu aj v autoatlase.

Nemecké dialnice sú ešte lepšie ako rakúske. V stúpaniach sú  skoro všade tri pruhy. Úplne krajný pre kamióny, prostredný pre bežnú premávku a ľavý predbiehací. A neobmedzená rýchlosť. Na prehľadných rovných úsekoch sa postupne učím jazdiť vyššou rýchlosťou. Občas aj cez 150 km/hod. Napriek tomu ma obrovskou rýchlosťou občas predbehnú v rýchlom pruhu iné autá.
Motor šlape ako hodinky. Nedávno som bol v servise na povinnej prehliadke po 2 500 najazdených kilometroch, kde mi všetko skontrolovali.
Aj Nemecko postupne prechádzame bez problémov, iba v jednom úseku sú takisto kolóny kvôli oprave mostu. Zdržíme sa tam asi hodinu. Komplikovanejšie je akurát neustále rozbiehanie sa a zastavovanie v dosť strmom kopci.
Zrazu sme kúsok pred Frankfurtom. Na poslednom odpočívadle prekontrolujem ešte mapy našej ďalšej cesty. Do cieľa nám chýba asi 50 km.

Na najdôležitejšej križovatke pri frankfurtskom letisku prejdeme výjazd. Čo teraz. Otočiť sa naspäť sa samozrejme nedá. Mám v hlave predstavu, kde leží malé mestečko, v ktorom máme u rodiny prespať, preto odbočujem tým smerom hneď na ďalšom výjazde. Po prekľučkovaní niekoľkých privádzačov a hľadaní dialnice, ktorou sa máme dostať bližšie, skončíme na parkovisku v malej dedinke. Pýtam sa v pouličnom bare kde vlastne sme a ako sa odtiaľ dá dostať do nášho dnešného cieľa. Muži mi lámanou angličtinou ukážu smer. Je to vzdušnou vzdialenosťou asi 20 kilometrov. Po cestách možno o dvadsať viac. Pamätajúc si ich inštrukcie sa kúsok vraciame a potom pokračujeme inou cestou. Labyrint nadjazdov, privádzačov a výjazdov je taký komplikovaný, že po asi pol hodine blúdenia sme v ďalšom mestečku na parkovisku. Priblížili sme sa k nášmu cieľu asi na 4 km vzduchom, ale asi 11 km po cestách.
Je pol ôsmej večer, zotmelo sa. Začínam prvý krát pochybovať, že sa dnes dostaneme do postele.
Čo teraz?
Pred malou železničnou stanicou stoja dva taxíky. Výjdem za jedným z nich s mapou a snažím sa zistiť kde sme a ako ďalej. Taxikár je Turek, preto mi na pomoc prichádza syn a jeho dievča s nemčinou. 
Dozvieme sa, že je to komplikované nelen sa tam dostať, ale aj to iba vysvetliť. Nakoniec nám sám taxikár poradí, že nás tam odvedie za 50 eur. Je to asi najjednoduchšie, aj keď drahé riešenie, ale berieme ho všetkými desiatimi. Syn si sadá do auta taxikára. Ten si do GPS naťuká našu cieľovú adresu. Ja sa snažím ho na množstve nadjazdov, privádzačov a dialniciach nestratiť. Asi dvakrát, keď vidí, že sa medzi nás dostalo iné auto spomalí, aby som ho mohol dobehnúť.
Po polhodine sme pred domom našej rodiny. Poďakujem sa taxikárovi za výbornú robotu, zaplatíme a podáme si ruky.
Po 14 a pol hodinách šoférovania sme v našom prvom cieli. Prešiel som bez nehody 1 085 km. A určite si čo najskor kúpim GPS.

Piatok 19. septembra.
Vyspal som sa do ružova. Včera som toho mal naozaj dosť. Dnes môžeme ísť ďalej. Smer  Kolín, Aachen, Maastricht. Na dialnicu sa dostanem za pár minút. Na veľké mestá je všetko výborne značená.
Vychádza slnko. Občas ma zamrzí, že nemôžem len tak zastať a fotiť. Napríklad krásne nasvietené pásy viníc v príkrych svahoch, alebo rannú hmlu nad údolím, kam sa dosť strmo rútia autá po troch prúdoch dialnice.
Po asi troch hodinách prekračujeme nemecko - holandskú hranicu. Pred Maastrichtom sa dostávame na dobre značený okruh a po asi pol hodine som zastavil v Belgicku pred domom, v ktorom býva dcéra s mužom.
Chvíľu mi trvá, kým to strávim. Včera ráno som vyšiel z Martina, dnes pred obedom som tu.

Po zvítaní a malom občerstvení zbalíme dcérine veci, dcéru a odchádzame naspäť do Maastrichtu.
Ešte predtým natakujem v Belgicku plnú nádrž. Nafta je lacnejšia než benzín. Stojí tu iba 1,1 eura.

Maastricht.

1.jpg

V uličkách mesta

2.jpg

zrazu počuť dychovku.

3.jpg

Sviatočne oblečený sprievod, za ním hudobníci. Až keď uvidíme starodávne auto, zistíme, že je to svadba.

4.jpg

Sprievod odišiel a my sa ďalej túlame mestom.
Skoro som zabudol, že mám dnes 45 rokov. Dcéra s mužom mi dali poukážku na nákup kníh v holandských knihkupectvách.
Zablúdim do jedného z najzaujímavejších

DSC_0346_ok.jpg

Prekvapí ma, že je umiestnené v gotickom kostole. Kúpim si obrazovú knihu o umelcoch 20. storočia. Potom po stretnutí s ostatnou rodinou skočíme na obed a čaká nás ešte asi 350 km dlhá cesta naspäť do Nemecka k ďalšej rodine, kde dnes spíme. Naša osádka sa rozšírila o dcéru.

Miesto našej druhej rodiny v Nemecku nájdeme po kratšom blúdení oveľa ľahšie ako včera. Cesty okolo sú vo výstavbe, tak to tiež nejaký čas trvá, ale nakoniec sme včas na mieste. Po večeri odchádzame kompou na druhú stranu Rýna. Plavba nočnou riekou v aute je zasa jednou z vecí, ktorú som ešte nezažil. Švagor nás odvedie asi 50 km nočným Nemeckom ku tretej rodine, kde dnes spíme.

Zajtra mám voľný deň. Auto nechcem ani vidieť.

Ženská časť so synom sa po výborných raňajkách vybrali na nákupy. Ja som si zobral fotoaparát a odišiel som sa túlať uličkami Ladenburgu.

V mestečku zostala ešte výzdoba po akoby našom jarmoku, keď sa predávajú klobásky a pivo na uliciach. Vystupujú rôzne hudobné skupiny a v meste sa vtedy zvýši počet obyvateľov aj o 40 000.

7.jpg

Na starých domoch som si našiel niekoľko detailov, ktoré som si pri mojej vlaňajšej návšteve nevšimol.

8.jpg

9.jpg

10.jpg

Objavil som aj niekoľko kinetov - sôch, ktoré vo vetre menili polohy ramien, alebo sa pomaly otáčali.

17.jpg

Pri kompe cez rieku Neckar

15.jpg

stál v rade aj starý autobus

14.jpg

Spýtal som sa šoféra, ktorý vyzeral ako z cirkusu, alebo od kolotočov, v ktorom roku bol vyrobený. Dal mi svoju vizitku. Autobus je z roku 1955.

13.jpg

A na koniec tri obrázky, ktoré sa mi najviac páčia:

11.jpg

kinet

16.jpg

schody za múrom

a divé husy

12.jpg

Večer sme všetko zbalili tak, aby sme na štvrtý deň mohli za svitania vyraziť domov.
Smer Heidelberg, Norimberg, Passau, Wien, Bratislava a Martin.
V Nedeľu nejazdia v Nemecku kamióny, tak cesta naspäť prebehla oveľa rýchlejšie ako tam, aj keď v Rakúsku občas pršalo.

Jediná vec, ktorá ma z celej tej dlhej cesty mrzí je, že som zrazil nejakého dravca. Motal sa nízko nad dialnicou. Možno ho už niekto predtým buchol. Vyletel popred auto a narazil mi krídlom do predného nárazníka. Tupí úder. V tej rýchlosti som sa ani nemohol otočiť, či to prežil. Na najbližšom odpočívadle som prezrel kapotu aj nárazník, ale nikde ani stopa. Ani po náraze, ani po krvi.

Za štyri dni som prešiel 2 813 kilometrov, bol som v piatich štátoch a oddýchol som si od roboty. Neľutujem, že som sa rozhodol pre takú dlhú cestu autom. Možno si ju občas zopakujem, ale určite si predtým kúpim GPS.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nicholsonová: Dúfala som, že Matovič ako premiér odloží vzťahovačnosť

Rozhovory ZKH s europoslankyňou Luciou Ďuriš Nicholsonovou.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Gröhling je zrelý na demisiu

V Hirošime otvorili školy dva mesiace po naozajstnej atómovke.


Už ste čítali?