300 kilometrov

Autor: Miro Jankes | 5.8.2008 o 1:19 | Karma článku: 4,21 | Prečítané:  1661x

Od kúpy nášho prvého auta prešiel mesiac. Najazdil som viac ako 1 500 km v blízkom okolí Martina. Je načase vyraziť do širšieho sveta.

Rozhodol som sa navštíviť moju staršiu sestru, ktorá býva na dedine za Nitrou asi 160 km od nás.
Na internete som si našiel plánovanú cestu v Škoda-auto-routeplanner. Je to zaujímavá stránka, kde sa okrem podrobného rozpisu trasy môžete dozvedieť približný čas cesty, spotrebu a cenu pohonných hmôt.
Vybral som si jednoduchšiu, aj keď o asi 40 km dlhšiu cestu, na ktorej niesú žiadne veľké prevýšenia ani krkolomné zákruty. Prešiel som cez Prievidzu, Topolčany, Nitru a Vráble. Cesta tam prebiehala bez väčších problémov. Cestoval som tadiaľ predtým veľakrát autobusmi.
Teraz to bolo oveľa rýchlejšie, pretože som sa nemusel zdržiavať návštevami autobusových staníc, ktoré sú skoro vždy v centre miest.
Bola sobota ráno. Nikde nikto. Pekný slnečný letný deň. Obrázky ako z filmu Jízda. Občas mi mysľou prebehla aj pesnička: Mám jednu ruku dlouhou.
K sestre sme prišli načas. Nikto nás v tom čase nečakal, pretože sme sa nepriznali, že prídeme autom. Bolo to veľké prekvapenie.
Po príjemnom zvítaní, večernom posedení pri ohni, vínku a hlbokých filozofických diskusiách - napríklad o tom, že jednou z možností ako sa zbaviť prebytočných kíl je aj prirodzená metóda straty zubov vekom, sme sa v nedeľu poobede vybrali naspäť.
Teraz kratšou ale ťažšou cestou cez Skýcov.
Ešte predtým sme pri Zlatých Moravciach videli búračku. Dve autá s pokrčenými plechmi.
Jeden z mužov s rozbitou hlavou, policajti, kopa zvedavcov. Pravdepodobne niekto nedal prednosť pri vychádzaní na hlavnú cestu.
Ďalší šok priamo v Moravciach. Neprehľadné železničné priecestie vedľa stanice. Vždy jedna polovička cesty prekrytá závorou. Autá v kolóne pred nami. Zrazu sa jedno z aút vychytilo a prekľučkovalo pomedzi spustené závory. Za ním ďalšie. To isté z protismeru. Človek by neveril. Keď tak prešlo asi desiate auto, prišiel ku rampám muž s montážnou taškou – pravdepodobne železničiar, zodvihol rampu rukami a priviazal ju vo vztýčenej polohe drôtom. Rampy mali poruchu, lenže čo sa stane, keď tadiaľ naozaj pôjde vlak.
Pritom som si to priecestie pamätal z televíznych novín, keď sa tam asi pred tromi mesiacmi stretol vlak s osobným autom.
Cesta na Skýcov plynule stúpala, aby sa po čase za dedinou zmenila na zostup s prudšími zákrutami s dosť strmým klesaním. Občas som išiel naozaj pomaly. Radšej budem brzdiť premávku, než aby som vrazil do zvodidiel, alebo vybehol do protismeru a tam sa s niekym zrazil. Šofér za mnou nemal dosť trpezlivosti a na konci klesania po predbehnutí to dal najavo výstižným neslušným talianskym gestom. Nech. Mám na zadnom skle nalepenú značku začiatočníka, tak odo mňa nemôže nikto žiadať profesionálne šoférske výkony.
Na štvorprúdovej ceste medzi Novákmi a Prievidzou sa už išlo pohodovo. Dva súbežné rady uháňajúcich aút. Zrazu ma predbehlo z ľavej strany auto. Išiel som predpisovou 80-tkou v pravom pruhu. Auto sa predralo predo mňa a dve súbežne idúce autá predomnou predbehlo cez krajnicu z pravej strany. Vedľa neho idúci šofér ho zbadal v poslednej chvíli. Aj tak sa takmer dotkli bokmi. Keby do seba buchli, určite by som to v tej rýchlosti neubrzdil.
Samovrahovia na cestách ešte nevymreli.
Posledný menší šok som zažil na serpentínovom stúpaní na Dieli medzi Prievidzou a Vríckom. Tesne pred vrcholom v ostrej ľavotočivej zákrute stálo auto. Z motora sa mu parilo. Zbadal som ho v poslednej chvíli a pár okamihov mi trvalo, kým som sa odhodlal ho v neprehľadnej zákrute obísť. Keby aspoň dievka, alebo mladá slečna, sediaca na obrubníku pri okraji ukazovala okoloidúcim autám, že oproti nič nejde.
300 km. Šoférovanie je adrenalínový šport. Ale aj tak sa mi páči. Len keby tých nebezpečných situácií bolo čo najmenej a vždy sa skončili šťastne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Gröhling je zrelý na demisiu

V Hirošime otvorili školy dva mesiace po naozajstnej atómovke.


Už ste čítali?