reklama

Voda, kameň a policajti

Mal som asi desať rokov. Sobota, začiatok leta. Nikde ani mráčik. V diaľke zahrmelo. Nie vždy prišla búrka až k nám. Niekedy hrmelo celé popoludnie a potom prestalo. Nekvapla ani kvapka. Inokedy sa za pár minút prihnal taký lejak, že poľnú cestu, ktorá stúpala okolo nás do kopcov, za chvíľu premenil na zablatený potok.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Hrali sme sa pri vode.
Potok takmer do polovice koryta vyschol. Na okrajoch sa odkryli nánosy štrku. V ňom sme si robili malé jazierka. Keď sme vyhrabali dostatočne hlbokú jamu, začala do nej z bokov a dna pomaly presakovať voda.
Do takto vytvorených jazierok sme púšťali malé rybky, ktoré sa nám niekedy podarilo nachytať.
Ryby sme volali „dlapáne“. Boli veľké od dvoch do asi 10 centimetrov a nikdy sme ich nejedli. Chytali sme ich pre zábavu.
Keď sme sa s nimi pohrali, pustili sme ich do potoka, alebo ich starší chalani zobrali domov kačkám.
Koryto potoka bolo regulované. Breh tvorili do výšky asi jeden a pol metra naukladané veľké kamene, medzi ktorými boli špáry začistené betónom. Vždy po určitom úseku regulácia vytvárala stav, kam sme sa chodievali kúpať.
V niektorých, nezanesených štrkom, bola aj dva metre hlboká voda. Tie, ktoré boli na potoku mimo domov obývali užovky. Tam sme sa báli chodiť kúpať.
V ten pekný júnový deň sme tiež hĺbili jazierká.
Zrazu som sa pozrel po potoku proti prúdu asi sto metrov.
V inak pokojnom koryte som zbadal valiacu sa stenu kalnej vody. Bola to presne oddelená hrana. Pod ňou tiekol potok s čistou vodou a bol asi o dvadsať centimetrov nižší ako za ňou. Začal som kričať, aby sme utekali. Vybehli sme až na asfalku nad potokom a pozerali sme sa na to divadlo. Keď nás minula hranica dvoch hladín, utekal som po ceste dolu prúdom a niekoľko krát sa mi ju podarilo predbehnúť.
Voda bola zo silnej búrky, ktorej hrmenie sme celý čas počuli v diaľke.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Druhý deň sa kvôli veľkej kalnej vode nedalo hrať na potoku. O dva roky starší sused Jožo navrhol, aby sme šli do kameňolomu.
Z hrubých vrstiev pieskovca, oddelených od seba tenkými pásmi bridlice a ílu, robotníci vylupovali výbuchmi obrovské balvany, ktoré potom zbíjačkami rozbíjali na menšie kusy. Tie nákladné autá odvážali preč. Nikdy som nevidel, čo sa s vyťaženým kameňom neskôr robilo, ale vraj ho mleli na menší štrk a používal sa na cesty.
Trvalo nám asi dvadsať minút, kým sme sa tam dostali.
V kameňolome nikto nebol. V nedeľu sa nerobilo.
Prechádzali sme okolo obrovských balvanov na dne lomu. Všade boli vyjazdené cesty od nákladných aút. Pri rozstrieľaných kameňoch sa dali nájsť kúsky nevyhorených zápalných šnúr. Kamarát doma experimentoval s rozličnými výbušnými zmesami, tak potreboval zápalné šnúry na ich bezpečné odpaľovanie.
Ja som hľadal kúsky tenkého drôtu s rôznofarebnou bužírkou.
Trocha bokom stála neokožovaná budova zo sivomodrých kvádrov. Boli tam šatne robotníkov a miestnosť s odloženými nástrojmi.
Okrem tejto budovy stál v lese malý domček, v ktorom mali uskladnené výbušniny.
Pobehali sme všetko, čo sa dalo a asi po dvoch hodinách sme sa vrátili domov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V pondelok na dejepise s našou triednou zrazu niekto zaklopal. Bol to riaditeľ školy a povedal mi, že mám s ním ísť do riaditeľne.
Bolo v nej toľko dymu z cigariet, že pomaly nebolo vidno ku oknám. Za stolom sedeli dvaja policajti v uniformách a fajčili.
Posadili ma do kresla. Riaditeľ si tiež sadol a začal výsluch.
„Kde si bol včera?“
Podvedome som tušil, že to môže súvisieť s kameňolomom, tak som našu dobrodružnú výpravu zatajil.
„Lenže my máme svedka, ktorý vás videl,“ povedal jeden z policajtov, „ kam si schoval to ukradnuté rádio?“
„Aké rádio?“ Spýtal som sa a v polovici otázky sa mi zlomil hlas.
O žiadnom som nevedel. Povedal som im to. No oni hovorili, že mi neveria, pretože som ich pred chvíľou oklamal.
Výsluch trval asi hodinu a policajti stupňovali tlak. Pýtali sa stále na tie isté otázky. Ja som opakoval svoje odpovede.
Chceli odo mňa, aby som im doniesol z domu kopačky. Povedal som ím, že som nikdy nijaké nemal.
Nakoniec som sa rozreval.
Poslali ma do triedy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď som prišiel domov, otec sa ma spýtal, prečo ma vyšetrovali policajti.
(Otca som sa veľmi bál, aj keď ma nikdy nezbil.)
Všetko som mu povedal. Tiež sa ma pýtal, kde mám schované to rádio z lomu.
Pravdepodobne boli policajti aj za ním.

Odvtedy sa už nič nedialo.
Riaditeľ ani policajti sa už neobjavili.
Až po čase som sa dozvedel, ako to asi bolo.
Udala nás pravdepodobne suseda, ktorá bývala pri ceste do kameňolomu.
Kým ja som hľadal farebné drôtiky medzi skalami, Jožo objavil pootvorené okno na miestnosti v kvádrovej budove. Neviem, či ukradol rádio vtedy, keď som bol v lome s ním, alebo sa po neho vrátil neskôr.
Usvedčili ho stopy jeho kopačiek na parapetnej doske a na zaprášenej podlahe.

Miro Jankes

Miro Jankes

Bloger 
  • Počet článkov:  528
  •  | 
  • Páči sa:  320x

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu