1. Pomocník pri betónovaní obrúb na cintoríne
- o tejto robote som napísal blog: Moje prvé zarobené peniaze
2. Merač stromov
- pretože som bol už unavený z otcovej nekompromisnej povahy, utiekol som od neho v deviatej triede cez prázdniny na brigádu do Štátnych lesov. Našou úlohou – asi piatich brigádnikov a jedného vedúceho, bolo každé pracovné ráno odísť do niektorej časti lesa. Vyfasovali sme obrovské drevené „šubléry“ – posuvné pravítka a merali sme hrúbku kmeňov stromov.
Išli sme v rojnici, odmerali sme každý strom, nahlásili to vedúcemu. Ten zapísal o aký druh ide a aký má priemer. Zmeraný strom sme označili kriedou. Lesák potom z našich meraní doma vypočítal množstvo dreva na jednotlivých plochách. Robota zaujímavá. Boli sme na čerstvom vzduchu, prešli sme neskutočné množstvo kilometrov, robili sme iba keď nepršalo.
Zarobil som za tri týždne asi 800 Kčs.
3. Robotník v strojárskej firme
V druhej triede na strednej škole som si vybavil brigádu v Kove Beluša. Ešte s dvomi ďalšími spolužiakmi sme dostali zbíjačku, krompáče a fúriky a rozbíjali a odvážali sme horu stuhnutého odpadu, ktorý vznikal pri opieskovávaní kovových súčiastok. Robota ťažká, málo platená. Jediné plus bolo, že som chodil z roboty domov vlakom. Mal som od konca smeny skoro hodinu času, tak som chodieval pešo po koľajniciach na vlakovú stanicu do vedľajšej dediny Dolné Kočkovce. Raz som sa tak zamyslel, že som si nevšimol oproti prichádzajúci vlak. Rušňovodič ma zbadal a zapískal. Ja som od zľaknutia zbehol od koľajníc asi sto metrov do poľa.
V Kove som prvý krát videl ženu, ktorá zarastala. Mala asi päťdesiat rokov. Stála predomnou v bufete a s niekym sa rozprávala. Všimol som si, že je oholená, pretoze mala až modru tvár ako spolužiak, ktorý sa už niekoľko rokov holil. Zostal z toho vo mne zvláštny pocit. Nikdy predtým som nič podobné nevidel.
4. Robotník v mliekarni
- o tom píšem v blogu Praha
5. Montážnik traktorov v martinskej ZŤS-ke
Bolo to moje prvé skutočné zamestnanie. Robil som ho od skončenia strednej školy po nástup na vojnu. Montovali sme brzdy. Dostal som sa ku parťákovi, s ktorým nikto nechcel robiť. Mal podobnú povahu ako môj otec, tak som dokázal predpokladať jeho reakcie. Celkom sme si na seba zvykli. Ostatní ho nemali radi, pretože vyžadoval precíznu robotu.
Pôvodne som sa po vojne chcel do ZŤS-ky vrátiť, ale na vojne som sa zoznámil s jedným chalanom, ktorý robil v civile kulisára v prešovskom divadle. Tak zanietene o tom rozprával, že som z vojny poslal do firmy výpoveď a po návrate do civilu som nastúpil do martinského divadla ako
6. Kulisár
Bol to pre mňa veľmi zaujímavý rok a pol. Chodil som s kamarátom počas skúšok do hľadiska. Videl som skúšať takých režisérov ako boli Jozef Bednárik, Juraj Nvota alebo Roman Polák. V divadle som si našiel aj moju ženu, s ktorou žijem už viac ako dvadsať rokov.
Za ten krátky čas, kým som tam robil, sa stalo neskutočne veľa príhod.
Raz sme napríklad išli na zájazd do Žiliny. Hrala sa hra, v ktorej mal jeden herec zjesť polievku. Dôležitou rekvizitou bola kosť, ktorú našiel na dne taniera. Na nej bola založená ďalšia časť hry.
Rekvizitárka bola naša rovesníčka a občas riadne trdlo. Samozrejme že na kosť zabudla. Za chvíľu malo začať predstavenie a ona nás, s vlasami dupkom, prosila, aby sme jej nejako pomohli. Pobehali sme kus mesta, kým nám v jednej zo žilinských reštaurácií kúsok uvarenej kosti nedali.
V divadle som skončil, pretože kulisárov začali zneužívať na roboty, ktoré sme nemali v náplni práce. Napríklad nám dali sťahovať trezor po divadelnom dvore. Nad nami viseli obrovské cencúle a neviem, či presúvanie ťažkého trezoru nespustilo sneh zo strechy, ktorý jednému z kolegov rozbil hlavu. Kolega to prežil, ale pre mňa to bol posledný impulz, aby som z divadla odišiel.
7. Robotník v keramičke
V čase, keď som bol bez zamestnania, stretol som ďalšieho „spolubojovníka“ z vojny. Dozvedel som sa od neho, že potrebujú do keramičky, kde robil, robotníkov k vylievaciemu kruhu. Na otočnom zariadení, podobnom detskému lavičkovému kolotoču boli naukladané sádrové formy ako tá, ktorú mám na pleci na fotke. Skladala sa z dvoch, pri komplikovanejších výrobkoch aj z viacerých častí, ktoré boli spolu spojené čiernymi gumami. V strede bol vonkajší tvar napríklad vázy alebo popolníka či misky. Do formy sa naliala tekutá zmes hliny. Sadra začala do seba nasávať vodu a na vnútornej stene formy sa vytváral črep. Zvyšok zmesi sa po dostatočnom vytvorení črepu vylial a forma s výrobkom sa nechala vyschnúť. Po vyschnutí sa forma rozobrala, výrobok sa vybral, vyretušovali sa na ňom spoje z formy a po vyschnutí sa dvakrát vypaľoval v peci. Raz bez a raz s glazúrou.
Robota zaujímavá, aj keď fyzicky dosť náročná a málo platená. Za jeden hotový výrobok sme dostávali od 10 halierov po asi korunu. Aby človek zarobil, musel sa riadne otáčať. Za viac ako rok roboty som tam schudol na 55 kg.
Odišiel som odtiaľ kvôli tomu, že som sa oženil, narodila sa mi dcéra a potreboval som zamestnanie s bytom. To mi v keramičke nemohli dať. Dokonca ma pred prepustením zavolali na „fluktuačnú komisiu“. Zdalo sa im, že príliš často mením zamestnanie.
8. Montážnik ofsetu
Zasa som bol bez roboty. Kamaráta výtvarníka som sa pýtal, čo mám robiť. Poradil mi martinskú Neografiu. Že je to firma na európskej úrovni a bola šanca v nej po čase získať byt.
Zaškolil som sa na montážnika ofsetu. Na presvetľovacom stole sme lepili pomocou lepiacich pások a lepidla v spray-i výťažky jednotlivých stránok. Každá farebná strana sa skladala zo 4 farieb – žltej, červenej, modrej a čiernej (CMYK), ktoré sme na seba presne napasovávali. Z nalepených fólií sa potom robili hliníkové platne, ktoré sa dávali do tlačových strojov a z nich sa tlačili knihy a časopisy.
Bola to veľmi precízna a zodpovedná robota.
Za hlbokej totality sa v Neografii robili knihy do zahraničia. Tak sa u nás tlačili Biblie ale aj rozličné cudzojazyčné encyklopédie. Najzaujímavejšie bolo, že sa v nich pri hesle Československo objavovali fotky Dubčeka, Dominika Tatarku a obrázky z roku 1968.
Po asi roku a pol som od firmy dostal väčší jednoizbový byt.
Robota to bola naozaj zaujímavá. Platená bola podľa zručnosti a praxe. Robil som ju 12 rokov. Na konci toho obdobia mi už ale začal vadiť stereotyp a tiež sa mi zhoršil zrak. Bol som stále zamestnaný, ale chodil som robiť konkurzy do iných firiem. Nikde mi však neponúkli lepšie podmienky ako v mojej robote.
Raz som sa dozvedel, že sa ide vytvoriť oddelenie centrálnej technológie a že sú tam voľné miesta. Prihlásili sme sa viacerí, vybrali mňa a ešte jednu kolegyňu. Tak sa zo mňa stal
9. Technológ
Robím to už desiaty rok a raz možno o tom napíšem knihu.
