Miro Jankes
Pokuta z Nemecka
Počas letných prázdnin sme prechádzali autom cez Nemecko do Belgicka a naspäť. Tú cestu absolvujeme každoročne aspoň raz. Chodievame pravidelne navštíviť dcéru, ktorá tam býva s rodinou.
Raz na to možno prídem. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
Počas letných prázdnin sme prechádzali autom cez Nemecko do Belgicka a naspäť. Tú cestu absolvujeme každoročne aspoň raz. Chodievame pravidelne navštíviť dcéru, ktorá tam býva s rodinou.
Ráno vstaneš. Čaká ťa dlhá cesta autom. Obávaš sa, či všetko dobre dopadne. Berieš si so sebou batoh s fotoaparátom. Čo keby náhodou... Trochu sa ti chce spať. Zastavíš na odpočívadle po prvých sto kilometroch.
Zvykol som si raz za rok nafotiť si, ako pokračuje stavba diaľnice. Podľa pôvodného plánu som sa po nej mal koncom tohoto roka už previezť. Na celej stavbe je ale vidieť príliš málo ľudí, aby sa to stihlo. Myslím, že oveľa reálnejší termín dokončenia bude niekedy v druhej polovine budúceho roku.
Po roku som si prešiel všetky rozostavané časti diaľnice. Na mnohých miestach je urobený kus roboty. Lávka medzi Vrútkami a Kľačanmi je takmer hotová. Výstavba diaľnice je asi v polovici. Ako to tu vyzeralo pred rokom možno vidieť v mojom článku z vlaňajška - link ku nemu je dole pod článkom. Keď sem prídem zasa o rok, malo by byť všetko pár mesiacov pred dokončením.
V pondelok 25. marca sa mi po pol šiestej ráno na tachometri číslo 99 999 zmenilo na 100 000. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby sa to stalo človeku, ktorý sa odmalička teší na to, ako si kúpi auto. Ako bude jazdiť a nevie sa dočkať osemnástych narodenín, aby si urobil vodičák. Ja som nič také necítil. Do svojich 45 rokov som ani nepočítal, že niekedy nejaké auto budem potrebovať.
Bude to onedlho už rok, čo som zmenil zamestnanie a každodenne chodievam do roboty autom. Cesta do dvanásť kilometrov vzdialenej dediny sa stala za ten čas rutinou. Jediné, čo sa okrem rozostavanej diaľnice a ročných období mení, je množstvo krížov popri ceste. Niekedy úplne nepochopiteľne na sto - dvesto metrovej rovinke, kde človek nečaká, že by tam mohol niekto zahynúť pri autonehode.
sa po trojročnej prestávke konečne rozbehla.Na jeseň minulého roku som si prešiel všetky rozostavané časti. Stavbári odišli. Železné tyče, trčiace z betónových základov zhrdzaveli. Miesta po vysekaných kríkoch a stromoch začali znovu zarastať.
Tak ako na Veľkonočný Pondelok utekám z mesta, aby som sa nemusel zúčastňovať stereotypných oblievačkových rituálov, tak som dnes ráno vypol všetky rádiá a televízne stanice, aby som nemusel počúvať tú primitívnu odrhovačku: "Sľúbili sme si vydržať..." a všetky tie drísty okolo.Som strašne rád, že pred dvadsiatimi rokmi zanikla tá totálna blbosť - socializmus. Som rád, že pri tom nemusel nikto zomrieť. No vadia mi ľudia, ktorí sa s tým zviezli a ktorým z toho "narástli hrebienky".
Dcéra mala dnes obhajobu bakalárky a posledné štátnice. Išiel som s ňou ešte za tmy, zobrať veci z internátu. V poslednom čase si beriem so sebou všade fotoaparát. Čo ak sa náhodou objaví niečo zaujímavé?
Dnes bolo zasa "fotografické" počasie. Kým zapadne slnko, skúsim nájsť nejaké nové pohľady.
Išiel som v zelenožltom aute (obr.1) z Martina do Sučian. Keď som sa približoval ku kruhovému objazdu, vychádzal z neho biely kamión.
Štvrtok 18. septembra pár minút po šiestej ráno. Včera som natankoval plnú nádrž, kúpil som si na pumpe slovenskú mesačnú dialničnú nálepku. Všetko, čo potrebujeme na štvordňovú expedíciu sme so ženou, synom a jeho frajerkou zabalili. Štartujeme. Smer - Belgicko. Pretože sme riadne naložení, upravujem ešte nastavenie stretávacích svetiel, aby som neoslňoval oprotiidúce autá. Ako prechádzame rannými uličkami Martina, osvetlenými iba pouličnými lampami, uvedomím si, že som vôbec netušil, že sa práve tadiaľto ide do Belgicka.
Najskôr sa tam treba dáko dostať. Niekto použije sedemmíľové čižmy, iný pricestuje vlakom.
Za štyri dni sa toho dá vidieť naozaj veľa. Hneď za plotom Kalvária.
Donedávna sa moje dni podobali jeden druhému ako v tom prirovnaní o vajciach. Prišiel som často unavený z roboty okolo tretej, dve – tri hodinky som si pospal, potom niečo porobil doma alebo na počítači a neskoro večer pozrel (ak dávali) klubový film na STV2 alebo ČT2. Spať som išiel okolo pol jednej v noci.
Sú tri hodiny popoludní. Vrátil som sa z roboty. Keď som si už tie čižmy kúpil, treba ich používať. Jeden krok a zrazu som v Podbieli.
Od kúpy nášho prvého auta prešiel mesiac. Najazdil som viac ako 1 500 km v blízkom okolí Martina. Je načase vyraziť do širšieho sveta.
Od stredy som začal jazdiť na svojom prvom aute. Som totálny zelenáč. Za tých pár dní som najazdil iba 133 km.
Vodičák som si urobil v mojích 37 rokoch v októbri 2000. Mal som také obdobie, že som sa chcel vysťahovať s rodinou zo Slovenska a švagor žijúci v zahraničí mi odporúčal si ho urobiť. Odchod vtedy padol ale vodičák mi zostal. Chýbalo iba auto, na ktorom by som sa po skúškach naučil šoférovať.