Rozhovor s Antonom Šoukalom - I. časť

Autor: Miro Jankes | 8.6.2013 o 14:55 | Karma článku: 8,31 | Prečítané:  375x

Ako hovorí svojimi slovami: Som nielen amatérsky maliar, ktorý predal len jediný obraz. Som aj spisovateľ, ktorému nevyšla ani jedna kniha, aj keď som toho veľa napísal. Nielen to. Ešte navyše som celou dušou aj telom amatérsky filmár a animátor.

soukal_min.jpg

Začať treba od začiatku:
Kedy a kde ste sa narodili?


Narodil som sa ešte v minulom storočí. Stalo sa to tak dávno, že si pre mňa tak významnú udalosť neviem vybaviť. Stalo sa to v Priekope v roku 1934. Bol som aprílové dieťa. Aj keď som sa narodil v Priekope, vždy som sa považoval za Vrútočana. To preto, lebo celé detstvo aj veľkú časť života som prežil vo Vrútkach. Až neskoršie som sa stal Martinčanom.

Čím sa živili Vaši rodičia?

Otázka by mala znieť trochu inak. To preto, lebo som vyrastal bez otca. Keď som mal päť rokov, otec zomrel. Bol posunovač pri železnici, prešlo ho koleso vagóna. Preto nás živila mama. Upratovala kancelárie pri železnici. V detstve som zažil hlavne biedu a nedostatok. I keď po pravde povedané, nikdy som nemal hlad.

Čo si zo života pamätáte ako úplne prvé?

Najstaršia spomienka je na môjho otca. Boli sme s mamou na dvore. Otec stál pri pumpe. Zavolal na mamu, aby mu priniesla plechovicu na vodu pre sliepky. Ja som šikovne zobral plechovicu a utekal k otcovi. Potkol som sa a o okraj plechovice som si prerazil nos. Jazvu tam mám doposiaľ.
Bolo to posledné leto čo bol otec s nami. V zime zomrel strašnou smrťou.
Z tej doby mám ešte jednu jasnú spomienku.
Bol som na dvore, zrazu som z cesty počul nezvyklý rachot. Vybehol som z dvora von. Po ceste sa s hukotom valili tanky. Prvý tank, čo bol najbližšie, sa mi zdal obrovský. Ďalšie, čo išli za ním, sa mi zdalo, že sú čoraz menšie. Posledný mi pripadal ako malá hračka.

Ako ovplyvnila vojna vaše detstvo?

Moje vojnové detstvo bolo rovnaké ako mnohých detí v tej krutej a nebezpečnej dobe. Naše hračky boli zbrane, neboli ako tie terajšie z umelej hmoty. Boli skutočné. Spolužiak zaplatil za to životom. Hra s granátom sa mu nevyplatila. Moje spomienky na vojnovú dobu sú rôznorodé. Nájdu sa aj veselé, ale veľká väčšina sú smutné až hrozivé. Hlavne pre hrôzy, ktoré som videl a nemohol som sa im vyhnúť.

Pri našom nedávnom rozhovore ste spomínali príhodu s Tisom.

Na slovenského prezidenta Tisu si spomínam len preto, lebo v deň keď mal vo vlaku prechádzať cez Vrútky, sme sa neučili. Učiteľ nám namiesto učenia rozprával o Tisovi, aký je to obetavý a dobrý človek. Okrem iného povedal, aký bude pán prezident šťastný, keď nás na stanici uvidí. Potom sme celá škola odišli na stanicu.
S kamarátom Karolom sme stáli na zábradlí perónu a počítali vagóny dlhých vojenských vlakov mieriacich na východný front. Trvalo to príliš dlho. Tisov vlak stále nikde. Disciplína starších žiakov povolila. Naháňali sa po celej stanici. Zrazu nastalo vzrušenie, celá stanica v očakávaní stíchla. Všetky hlavy sa dívali jedným smerom.
V diaľke sa objavila lokomotíva. Rýchlo sa blížila.
„Mávajte!“ Vykrikovali učitelia aj učiteľky.
Vlak prehrmel cez vrútockú stanicu skutočne ako strela. Mal len tri vagóny. Všetky okná na vagónoch boli zatvorené.
Sklamane sme pozerali za vlakom, až kým nezmizol v oblaku dymu a pary. Z prezidenta sme neuvideli ani najmenší vlások jeho na ježka ostrihanej hlavy.
Dosť sklamaní sme sa vrátili do školy.
Jediné čo nás potešilo bolo, že nás poslali domov. Už sa neučilo.

Ako ste prežívali koniec vojny?

Musím povedať pravdu. Na koniec vojny nemám žiadne spomienky. Že je koniec vojny som si uvedomil až keď mi na ulici policajt zobral revolver a so smiechom mi povedal, že už ho nebudem potrebovať, lebo vojna skončila.

V roku 1945 ste mali 11 rokov. Chodili ste do základnej školy? Alebo aký systém škôl bol v tom období?

Do ľudovej školy sa chodilo päť rokov. Cez vojnu za Slovenského štátu boli oddelené triedy pre katolíkov a evanjelikov, židovské deti do školy nesmeli chodiť.

Aj neskoršie, keď som bol žiakom v meštianke, bola segregácia. Tentoraz to boli triedy pre chlapcov a pre dievčatá. Zašlo to tak ďaleko, že boli dokonca oddelené vchody pre chlapcov a dievčatá.

Do meštianky sa chodilo štyri roky.

 

Pred koncom vojny aj počas povstania sme mali vojnové prázdniny. Do školy sme nechodili. Možno to bolo preto, lebo v ľudovej škole, kde som vtedy chodil, bola zriadená vojenská nemocnica. Vo Vrútkach boli v tej dobe len dve školy, ľudová a meštianka. Ľudová škola bola tam kde je teraz Kafendova umelecká škola. Meštianka bola na korze. Korzo sme volali ulicu smerujúcu k stanici. Keď meštianku zrušili, budova dlhé roky chátrala. Nakoniec školu prerobili na byty.

Keď som bol žiakom v meštianke, chodievali po školách potulní kúzelníci. Deň pred takým vystúpením nám triedny učiteľ povedal, aby sme si na zajtra priniesli korunu, lebo bude kúzelník. Vraj tí čo nedonesú korunu, budú namiesto kúzelníka písať diktát. To nielen mne, ale určite všetkým žiakom dodalo energiu spracovať rodičov, aby investovali korunu pre pochybnú zábavu svojej ratolesti.
Na druhý deň, na zvyčajne tretiu hodinu, nás nahnali do kresliarne. Bola to najväčšia miestnosť školy. Tam sme sa usadili kde kto mohol. Niektorí sedeli aj na podlahe.
Zvyčajne prišiel nejaký chlapík a predviedol nám pár úbohých trikov.
V prípade na ktorý spomínam, sa tento človek navyše odhodlal predviesť niekoľko zápasníckych hmatov.
„Kto ovláda tieto hmaty, nemusí sa báť žiadneho útočníka“ vyhlásil sebavedome.
„Zložím každého, kto by sa odvážil ma napadnúť.“
Potom vyzval žiakov, ktorí majú dosť odvahy, že nám to prakticky predvedie.
„Dívajte sa ako ho dostanem.“ Povedal Fero Vilk, chlapec silný ako valibuk a vyšiel na pódium. Videli sme ako kúzelník trochu zaváhal.
Keď predviedol svoj zázračný hmat, s Ferom to ani nepohlo.
Skúsil to znova, tak isto bez úspechu. Až na tretí krát sa Fero nečakane zvalil na pódium až to zapráskalo. Tým predstavenie skončilo.
„Ako to že ťa tak ľahko zložil?“ Opýtal som sa neskoršie Fera.
„Pošepkal, že mi dá desať korún, tak som sa zvalil.“
„A dal ti?“
„Samozrejme, že dal.“

Druhý prípad s kúzelníkom bol podobný. Aj tu ako hlavný aktér bol Fero Vilk.
Tentoraz nám kúzelník predvádzal rôzne mechanické triky. Ako vrchol predstavenia malo byť spútanie kúzelníka. Mal sa sám dostať z reťazí.
Prihlásil sa Fero. Tak dôkladne kúzelníka spútal, že musel prísť školník s pílkou na železo a reťaz rozrezať.
Aký bol koniec neviem, lebo nás z kresliarne vyhnali do tried.

Keď som skončil školu musel som z rodinných dôvodov isť do učenia do železničných dielní ČSD. Za dva a pol roka som sa vyučil za sústružníka. Po vyučení som nastúpil do strojární v Martine. Vtedy to boli Stalinove závody.

Boli ste vojakom?

To čím som bol sa nedá nazvať vojak.
Mal som uniformu, ale nebol som skutočným vojakom, lebo som mal na uniforme čierne výložky. To znamená, že som bol petepákom.
O toto moje zadelenie sa postaral sám veľký riaditeľ Stalinky. Omylom ma pokladal za niekoho iného, s kým mal nevybavený účet. Dozvedel som sa to až po mnohých rokoch.
Boli to preslávené päťdesiate roky. Slovákov zadeľovali do Čiech a naopak.
Dostal som sa na druhý koniec republiky až do Dečína. Boli sme ubytovaní v dečínskom zámku. Na izbe nás bolo dvanásť - ako apoštolov. Boli tam dvaja mladí kňazi, traja učitelia, jeden bača, jeden už postarší vrah. Zabil otca reťazou a hodil ho do studne. Po odsedení trestu ho nahnali rovno na vojnu.
Najzábavnejší bol chlapec, ktorý nevedel ani slovo po slovensky. Bol to maďarsky hovoriaci Slovák. Ostatní patrili do rovnakej kategórie ako ja. Nevedeli prečo sa sem dostali.
Keď nadriadení lampasáci vybadali moje maliarske vlohy, mal som o prácu postarané.
Stal sa zo mňa vojak maliar. Robil som výzdobu na PVS-kách.
Tak sa v skratke volali politicko výchovné světnice. Posielali ma na iné útvary, kde som ako expert robil výzdobu.
Takto, v relatívnej pohode, som pretrpel vojenčinu. Samozrejme nebolo to také lážo-plážo ako sa v skratke môže zdať, ale prežil som to v relatívnom zdraví či už duševnom, alebo telesnom.

Kedy ste zistili, že viete maľovať?

Kreslil som od útleho veku. Moja mama spomínala, že keď som chodil do druhej alebo tretej triedy ľudovej školy, vždy som sa vypytoval, čo jej mám nakresliť. Ale najstaršie obrázky, ktoré som nakreslil, sú z roku 1951. Staršie sa nezachovali, lebo vtedy som kreslil len na odpadový papier.
Spomínam si, ako som zohnal prvé pastelky. Boli len štyri. Už neviem akej boli farby.
Bol som na návšteve u jedného spolužiaka. Mal som vtedy asi osem alebo deväť rokov.
Jeho otec bol advokát a synovi kúpil všetko, čo len chcel.
Stáli sme spolu pri okne a ten chlapec strunovou pištoľou, len tak pre zábavu, vystreľoval cez okno krásne farebné pastelky von do krovia. Pripadalo mi to ako rúhanie, lebo po takých pastelkách som už dlho túžil.
Keď som od neho odišiel, vrátil som sa dozadu za dom a v kroví som hľadal tie vystrelené pastelky. Našiel som len štyri ale aj tak som bol šťastný, že moje kresby budú farebné.

Učil vás niekto kresliť?

Nie, nikto ma neučil. Dokonca ani v škole sme vtedy nikdy nemali kreslenie. Lebo riaditeľ meštianky Broska bol toho názoru, že namiesto kreslenia sa máme učiť užitočnejšie predmety. Všetko som sa naučil metódou pokus – omyl.

Čo bolo na tých prvých obrázkoch a ako sa to potom vyvíjalo?

Ako si spomínam, kreslil som všetko možné aj nemožné. Hodne som odkresľoval z obrázkov v časopisoch. Hlavne z detského časopisu Slniečko. Aby som povedal pravdu, nikdy som sa maľovaním nejako vážnejšie nezaoberal. Mal som úplne iné záujmy. Hlavne som veľa čítal. To mi zabralo najviac času. Druhým mojím veľkým časožrútom bolo kino. Videl som všetky filmy ktoré sa vtedy hrali. Možno to bolo preto, lebo sme bývali v kine. Neskoršie som bol aj premietačom. Skoro sedem rokov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?