reklama

100 000 kilometrov

V pondelok 25. marca sa mi po pol šiestej ráno na tachometri číslo 99 999 zmenilo na 100 000. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby sa to stalo človeku, ktorý sa odmalička teší na to, ako si kúpi auto. Ako bude jazdiť a nevie sa dočkať osemnástych narodenín, aby si urobil vodičák. Ja som nič také necítil. Do svojich 45 rokov som ani nepočítal, že niekedy nejaké auto budem potrebovať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Do roboty som chodil 20 rokov pešo. Cesta mi z domu trvala asi deväť minút. Na dlhšie vzdialenosti som využíval vlak alebo autobusy .

Všetko sa zmenilo, keď ženina mama začala mať na staré kolená problémy s chodením. Občas ju odviezol sused, občas sme zavolali taxík. Keď skoro úplne prestala chodiť a bolo treba voziť aj invalidný vozík, nakoniec ma žena presvedčila, aby sme si auto kúpili.

V lete to bude päť rokov. Jazdím denne. Niekedy 80 km, niekedy 600. Dokonca v poslednom čase aj na služobných autách.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zažil som všeličo.
Po prvých nesmelých kilometroch som sa po asi troch mesiacoch intenzívneho jazdenia vybral s celou rodinou do Belgicka za dcérou. Mali sme viac šťastia ako rozumu, ale každý kilometer naviac je nová skúsenosť. A ako hovorí pán Kadlečík, že šoférovať sa človek naučí iba šoférovaním. Niekedy je dobré zobrať do auta niekoho skúsenejšieho, aby mi povedal, aké robím chyby.

Nehody, okrem pár škrabancov, sa mi našťastie vyhli. Aj keď často veľa nechýbalo . Pri toľkých bláznoch na cestách človek nevie, či sa večer dostane v poriadku do postele.

Zatiaľ najkrajším zážitkom bola cesta do Le Mont st Michel. Nafotil som stovky obrázkov , vznikla z toho fotokniha.
Viem, kam by som sa ešte chcel pozrieť. No nebudem o tom hovoriť, aby to vyšlo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Želal by som si, aby už konečne začali stavať tunel z Dubnej Skaly do Višňového. Aby sa vyriešila nezmyselná trojprúdovka popod Strečno s ešte nezmyselnejšími bočnými oddeľovačmi pruhov.

(Minulý týždeň som tam zažil prejazd záchranky. Išiel som smerom do Žiliny v jedinom pruhu. Počul som za sebou sirénu. Na malom bočnom odpočívadle stáli dva kamióny. Akurát som sa pred ne zmestil. Za mnou idúci kamión sa ale už nemal kam uhnúť. Išiel v svojom pruhu až do Strečna a záchranka s húkajúcou sirénou osemdesiatkou za ním.)

Chcel by som, aby auto ešte pár rokov slúžilo. Aby som ja, ale aj všetci ostatní šoféri, bezpečne prišli domov. Aby sa dali konečne do poriadku všetky cesty na Slovensku a aby hazardérov, ktorí si nevážia cudzie životy a dokonca ani svoj vlastný, bolo na cestách čo najmenej.

Miro Jankes

Miro Jankes

Bloger 
  • Počet článkov:  528
  •  | 
  • Páči sa:  320x

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu