Osobnosti

Autor: Miro Jankes | 12.3.2011 o 22:06 | Karma článku: 8,25 | Prečítané:  1741x

Je to tak na svete vymyslené, že sa človek od narodenia až do smrti stretáva s celým spektrom ľudí. Niektorí nás v dobrom, či v zlom poznačia na celý život, niektorých si ani nevšimneme. Asi som mal obrovské šťastie, že som sa v svojich zamestnaniach doteraz stretával často so skutočnými osobnosťami.

Môj prvý ozajstný parťák bol pán Melo v ZŤS-ke v Martine.
Keď som tam prišiel ako čerstvý maturant robiť, nemal som s kým vytvoriť dvojicu.
Pri montáži traktorov sa na linke vždy robilo v dvojiciach. S pánom Melom nechcel nikto robiť. Hovorili o ňom, že je nervák, že sa s ním nedá vydržať. Každý od neho po pár týždňoch ušiel.
Pridelili ma k nemu.
Zo začiatku sme sa iba oťukávali. Vedel som, že to s ním nebude ľahké. Ale ja som vyrastal s otcom, ktorý mal podobnú povahu. Tak som bol trénovaný.
Pán Melo bol občas naozaj nervák. Ale často oprávnene. Montovali sme brzdy na traktory a neraz sa k nám dostali zle predmontované súčiastky, ktoré sme museli opravovať. Keby sme urobili niečo nesprávne, mohol by na to doplatiť skúšobný jazdec, ktorý hotové traktory odvážal z linky.
Pán Melo mal rád precíznu robotu. Naučil ma, čo a ako mám robiť. Niekoľkokrát to po mne skontroloval a keď videl, že sa na mňa môže spoľahnúť, začal mi veriť.
Robil som s ním iba tri mesiace do vojny. Vytvorili sme si zaujímavý vzťah. Občas mi hovoril o svojej malej dcérke, o ktorú sa sám staral po smrti ženy. Vtedy som pochopil, že nie všetko, čo sa o iných ľuďoch hovorí, musí byť pravda.
Keď som sa s ním niekoľkokrát stretol po vojne, skočili sme si spolu na pivo.

V mojom živote sa striedali povolania aj osobnosti.
V martinskom divadle, kde som po vojne robil kulisára to boli režiséri Jozef Bednárik či Juraj Nvôta, na ktorých skúšky sme sa občas s kamarátom tajne votreli.
Už vtedy ma zaujímali ľudia. Prečo sú takí akí sú, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Čo je ich skutočná tvár a čo iba póza. Možno to bol dôsledok dvojročnej vojny, kde som sa stetol so zbierkou charakterov, ktoré už v živote na jednom mieste asi nikdy nestretnem.
A v divadle to bolo v koncentrovanej podobe.

Nakoniec som skončil na dvadsaťpäť rokov v Neografii.
Učil som sa všetko od začiatku. Nemal som vyštudovaný odbor, v ktorom som začal robiť.
Robota ma bavila. Za hlbokej totality sme robili knihy a časopisy pre "kapitalistických" zákazníkov. Tlačili sa u nás Biblie, encyklopédie v ktorých pri hesle Československo bol iba krátky odstavec o Dubčekovi a o roku 1968.
Po dvanástich rokoch na robotníckej pozíci si ma vybral môj nový šéf do technológie. Doteraz neviem prečo práve mňa. No asi to bolo to najlepšie, čo ma mohlo v pracovnom živote stretnúť.
Mojho šéfa nemali vo vedení radi. Vyštudoval vysokú školu popri zamestnaní napriek tomu, že mu vedenie po celý čas robilo problémy. Aj po doštudovaní sa nikdy nedostal na pozíciu o ktorú mal záujem. Zostal robiť vedúceho technológie a súčasne hlavného technológa.
No bol minimálne o dva levely vyššie ako ľudia, ktorí hodnotili jeho robotu.
Vypracoval a zaviedol do praxe systém, ktorý fungoval. Zaujímala ho spätná väzba. Zaujímali ho názory a argumenty podriadených. Často sa s nami radil, aby riešenie, ktoré nakoniec presadil, bolo čo najlepšie. Niekoľkokrát sa mu podarilo zracionalizovať a zjednodušiť postupy, koré boli zbytočne komplikované. Bol som s ním aj dvakrát na porade, keď sa riešil problém, ktorý som mohol aj ja ovplyvniť. Celá porada bola ako stretnutie záchranárov. Každý povedal, čo všetko s nasadením všetkých síl zachránil a čo všetko ostatní pokazili. Podstata tým ľuďom úplne unikala.
Vôbec som sa nečudoval, že na porady chodil iba vtedy, keď naozaj musel.
Keď mal odísť na dôchodok, zomrel.

Dnes je všetko inak. To čo roky fungovalo a mohlo sa iba trochu doladiť je načisto rozbité. Rozmýšľajúci ľudia sa menia na plechové žabky na kľúčik. Z výroby kníh a časopisov sa stala pásová montáž, kde kvalifikovaných ľudí so skúsenosťami nahrádzajú brigádnici.
Osobnosti sa nekonajú. Vymreli, alebo odišli hľadať realizáciu inam. Nahradili ich agresívni rýchlokvasení géniovia, ktorí nevidia ani dva centimetre za roh.
Aj ja - plechová žabka na kľučik radšej odchádzam.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?